Počas pôstneho obdobia máme pred očami trpiaceho Ježiša. Vidíme jeho rany, sledujeme jeho bolesti, rozjímame nad jeho utrpením. To všetko urobil z lásky k nám. Na jeho poslednej ceste nebolo veľa ľudí, ktorí by mu boli útechou. Mária, Ján, zopár zbožných žien.... a ešte Šimon a Veronika. A práve poslední dvaja menovaní nám môžu byť vzorom v prežívaní súčasného pôstu v „domácich podmienkach“.
Nútene, či dobrovoľne, v malom alebo vo veľkom, s láskou alebo s odporom, ale pomohli Ježišovi. V dave neprajníkov, posmievačov a nepriateľov sa našiel niekto, kto ho potešil...
I ja dnes môžem byť Šimonom alebo Veronikou tam, kde sa nachádzam. I ja dnes môžem pomôcť Ježišovi. Mám na výber: hriechom a zlobou zväčšiť Kristov kríž, alebo mu ho láskou pomôcť niesť; byť ďalším tŕňom v jeho korune alebo byť tým, kto mu tŕne z hlavy vyťahuje; napľuť mu do tváre alebo mu ju šatkou umyť a utrieť. „Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Všetko, čo robíme naším blížnym, zvlášť tým najbližším, s ktorými sme zatvorení, robíme Ježišovi. V každom jednom členovi našej rodiny je Ježiš a čaká na našu službu lásky.
Katarína Sienská raz vravela Ježišovi: „Ježišu, je to nespravodlivé, že ty ma miluješ nekonečnou láskou, a ja teba len takou malou a obmedzenou.“ Ježiš jej povedal: „Pozri sa okolo seba. Všade je plno ľudí, ktorí sú hladní po láske. V nich som ja. V nich ma môžeš milovať nekonečne.“ Katarína hneď vstala a šla slúžiť každému, koho stretla ako samému Ježišovi...
Je čas Šimona a Veroniky v našich domácnostiach. Čas tichej služby. Čas lásky a pomoci. Je čas, v ktorý si máme viac uvedomiť, že Ježiš je prítomný v každom našom bratovi a sestre.