Milé deti, mladí, drahé rodiny, skôr narodení, chorí, všetci, ktorí patríte do rodiny veriacich farnosti Sabinov, s filiálkami Jakubovany a Orkucany.

Žijeme zvláštne časy. Je nedeľa. Deň, keď sme sa vždy stretávali spolu v našich kostoloch, modlili sa, spievali, prosili Boha o milosti. Niekto prišiel z lásky, iný z povinnosti, ďalší zo zvyku, a niekto neprišiel vôbec. Dnes sme zostali doma všetci bez rozdielu. Nie preto, že sa nám nechcelo, nie preto, že sme chorí, nie preto, že široko ďaleko nie je kňaz, ale preto, lebo nám to nie je dovolené...

Prichádzajú mi na myseľ slová: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť.“ (Mk 2, 19-20). Bol čas, keď bol Ženích s nami, ale teraz nám ho vzali. Je tu teda priestor na pôst, aby sa Ženích čím skôr vrátil medzi nás.

V prvom čítaní Židia repcú, lebo nemajú niečo, čo je pre nich samozrejmé: vodu. To sa môže stať aj nám dnes. Reptať, že máme nákazu, a preto nemáme svätú omšu a Ježiša v Eucharistii je najjednoduchšia možnosť. Je to tá ľahšia cesta. Dnes si viac ako inokedy uvedomujeme, že Eucharistia nie je taká samozrejmá vec, ako sme si mysleli. Je to milosť pre nás všetkých. A milosť sa vždy dáva hriešnym, vinným, tým, čo si ju nezaslúžia.

Svätý Pavol nám dnes píše, že „Skrze neho (Ježiša Krista) máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame...“ (Rim 5, 2). Zostala nám teda viera, o ktorú nemôžeme prísť, a ktorú nám nik nemôže vziať, ak na to nedáme sami súhlas. Vierou dnes môžeme dosiahnuť Ježiša. Vierou ho môžeme pritiahnuť do nášho srdca. A to je dnes tá ťažšia a náročnejšia cesta pre nás. Úkon duchovného prijímania (modlitba nižšie) je veľká vec, ktorú môžeme a máme praktizovať každý deň nášho života, a zvlášť teraz, keď nemáme prístup k Ježišovi v Eucharistii. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že duchovné sväté prijímanie je „vrúcnou túžbou prijať Ježiša a spojiť sa s ním, ako keby sme ho skutočne prijímali“.

Pozývam vás teda k tomu. Túžiť po Ježišovi. Volať ho do svojho života. Pozývať ho do srdca, do vlastnej rodiny. Byť smädný po ňom. Prosiť ho, aby on uhasil tento náš smäd po jeho prítomnosti. Ako Samaritánka, ktorá vraví Ježišovi, aby jej dal živú vodu, aby už viac nebola smädná. Ježiš to povedal aj svätej Faustíne: „Vlastnou vôľou nemôžeš a nevieš k sebe pritiahnuť ani tú najmenšiu nitku, ale mňa môžeš. Stačí, ak budeš chcieť.“

Smädím po tebe, Ježišu, po tvojej prítomnosti, po tvojej milosti, po tvojej pomoci a záchrane. Zachráň svoj ľud. Zopakuj zázrak, ktorým si zachránil svoj ľud na púšti. Daj nám živú vodu tvojej prítomnosti a pomoci v tejto ťažkej situácii. Bez teba nemôžeme nič. Bolo okolo poludnia, keď si povedal Samaritánke, že si smädný. Rovnako bolo okolo poludnia, keď si z kríža vykríkol: „Žíznim“. Nebol to len smäd tela, ale hlavne smäd po mne, po mojej spáse, po mojej duši, ktorá má patriť tebe, Ježišu. Dávam ti svoj život. Uhas môj smäd po Tebe, a ja chcem uhasiť tvoj smäd po mne...

Modlitba duchovného svätého prijímania:

Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Klaniam sa ti a milujem ťa nadovšetko. Z lásky k tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Sľubujem, že sa budem vyhýbať každej hriešnej príležitosti. Moja duša túži po tebe, ale keďže ťa teraz sviatostne nemôžem prijať, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Daj, aby som vždy žil v tvojej milosti, a tak plnil tvoju vôľu. Lebo Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.