Deje prvého čítania a evanjelia tretej pôstnej nedele sa odohrávajú na pozadí rovnakej témy, a síce témy smädu. V prvom čítaní izraelský ľud reptá proti Mojžišovi, lebo nemajú vodu. V evanjeliu je zas smädným Ježiš, ktorý prichádza k studni v meste Sychar, kde sa stretáva s ďalšou smädnou osobou – Samaritánskou ženou. Všimnime si, že k tomuto stretnutiu dochádza na poludnie, teda v čase najväčšej horúčavy, kedy sa ľudia zvyčajne zdržiavali doma, v chládku. Táto žena zámerne prichádza v tomto čase, pretože sa chce vyhnúť kontaktu s ľuďmi. Prečo? To sa dozvedáme o pár riadkov ďalej. Ježiš s ňou vstupuje do rozhovoru, ktorý sa začína smädom a vodou v reálnom zmysle, ale ako rozhovor plynie, pomaly prechádza do symbolickej roviny. Ježiš sa počas neho dotýka ťažkej minulosti ako aj súčasnej hriešnej situácie tejto ženy a postupne jej odhaľuje, že jej skutočným problémom je hlboký smäd v jej duši. Je potrebné zopakovať, že celá epizóda začína túžbou po vode: Ježiš aj samaritánka sa stretávajú pri studni, lebo sa chcú napiť. No nakoniec zo studne nepije ani jeden z nich: samaritánka necháva džbán pri studni a uteká do mesta a o Ježišovi tiež nepočujeme, že sa zo studne aj napil. Čo bolo teda skutočným smädom týchto dvoch osôb? Samaritánska žena s pochybnou spoločenskou povesťou vo svojom vnútri túžila po láske. Ježiš – na druhej strane – túžil túto ubolenú a „spoločensky utýranú“ ženu o svojej láske uistiť.
Dalo by sa teda povedať, že témou tretej pôstnej nedele je smäd. Môžeme sa pýtať, čo je našim najväčším smädom. Udalosti posledných dní nám na túto otázku aj hneď dávajú odpoveď – Eucharistia. Mnohí prežívajú sklamanie, hnev, smútok či iné podobné emócie kvôli zákazu verejného slávenia sv. omší. V tejto súvislosti zaujímavo vyznievajú parafrázované úvodné slová prvého čítania: „Nebolo svätých omší a smädný ľud reptal...“ Je medzi nami mnoho tých, ktorí reptajú...proti biskupom, proti premiérovi, proti kňazom...Túžime po eucharistii a nepáči sa nám, keď ju nemôžeme dostať. Je dobré, že cítime tento „smäd“, no reptaním sa podobáme izraelskému ľudu, o ktorom sa na konci prvého čítania negatívne konštatuje, že týmto svojim počínaním „pokúšal Pána.“ Túžba po eucharistii má niečo spoločné aj s dnešným evanjeliom, pretože ona je v skutočnosti hlbokou túžbou našej duše po Ježišovej blízkosti, po jeho prítomnosti, po jeho láske. Dá sa však Božia blízkosť zažívať aj inak ako pri sv. omši či sviatostiach? Keby to nebolo možné, tak by dávno upadla viera ľudí na misijných územiach, kde niekedy prejdú aj mesiace, kým majú sv. omšu. Ako teda môžeme v tomto ťažkom čase naplniť svoju túžbu po Božej prítomnosti? Možností je veľa a jednu veľmi výnimočnú nám ponúka sám Ježiš na prvú pôstnu nedeľu, keď sa bráni pred diablovými pokušeniami: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4,4) Prázdno, ktoré zrazu vzniklo zákazom verejného slávenia sv. omší, môžeme zaplniť horlivejšou modlitbou so Sv. Písmom (o to viac, že máme aj rok Božieho slova). Práve v ňom môžeme osobitným spôsobom počuť Boží hlas a zažiť jeho prítomnosť. „V ohlasovanom a počúvanom Božom slove a vo sviatostiach Ježiš hovorí dnes, tu a teraz: „Ja som tvoj, dávam sa ti“; aby mu mohol aj človek zo svojej strany odpovedať: „ja som tvoj“. (Verbum Domini 51) Cirkev nás učí, že nielen vo sviatostiach ale aj v Božom slove sa Boh s nami delí o svoju lásku.
Prežívame pôstne obdobie, ktoré sa pre nás zároveň stalo núteným „pôstom od Eucharistie,“ no to neznamená, že sa musíme postiť od Božej blízkosti. Na internete nájdete plno návodov, ako sa to dá. Jeden konkrétny, overený dlhými storočiami ponúkajú Jezuiti (jezuiti.sk). Prajem Vám, aby priestor, ktorý sa pred nami otvára, bol vyplnený modlitbou so Sv. Písmom, v ktorej začujeme ten istý hlas, ktorý počula Samaritánka pri studni. Hlas, ktorým nás Ježiš uistí o svojej láske a prítomnosti v našich životoch.