V dnešnom prvom čítaní počúvame správu o úspešnej misijnej činnosti prvých kresťanov v Antiochii, Fenícii a na Cypre. Kto boli títo misionári? Prvá veta dnešného čítania nám to hovorí jasne: tí, čo utiekli z Jeruzalema pred prenasledovaním (Sk 11,19). Stretávame sa tu so zaujímavým fenoménom, ktorý sa opakuje v každej dobe: niečo negatívne (prenasledovanie) predchádza zrod niečoho pozitívneho (rozšírenie kresťanstva). Tento princíp platí v globálnych rozmeroch (napr. vznik Organizácie Spojených národov ako reakcia na hrôzy druhej svetovej vojny; alebo vlna solidarity po výbuchu bytovky v Prešove). No rovnako ho môžeme uplatniť aj v životoch jednotlivcov. Každá kríza, ťažkosť či osobné zlyhanie v našom živote nás posúva dopredu, čo je vyjadrené v známom hesle: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ V súvislosti s duchovným životom to pekne povedal aj C.S. Lewis v knihe Rady skúseného diabla: „Práve v čase poklesov (oveľa viac ako v období vrcholov) sa človek mení v tvora akého ho chce mať Boh.“
V súčasnosti sa nám pomaly končí táto „negatívna fáza“ s názvom „koronakríza,“ preto je namieste sa pýtať, čo pozitívne bude nasledovať? Aké pozitívne zmeny (u)vidíme v našej spoločnosti? Aké pozitívne zmeny (u)vidím ja na svojom vlastnom živote? Som teraz viac taký akého ma chce mať Boh?