Zvykneme na Judáša pozerať krivo a s výčitkou. Zradil Pána. Ako to mohol urobiť? Ale ak sme k sebe úprimní, zistíme, že my robíme to isté. Každý jeden z nás. „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ (Mt 26, 14). Táto zákerná a egoistická veta nezaznela len z Judášových úst. My všetci ju vyslovujeme vždy, keď začíname debatu s diablom. Ako Eva a Adam v raji. A vieme, že to skončilo zle.
Čo mi dáš, diabol, a ja sa zrieknem Ježiša? Čo mi vieš ponúknuť? Čím ma zlákaš na svoju stranu? Čím ma oslníš natoľko, aby som už prestal vidieť dary, ktoré mám od Pána? ...
Spomeňme si na Ezaua. Za misku šošovice predal Jakubovi svoje právo prvorodeného. Tak veľa za tak málo. Také dôležité za také bezvýznamné. Hriech je len miska šošovice, len 30 strieborných, len chvíľkové potešenie, za ktoré zaplatíme veľmi draho: stratou Božej milosti, Božieho života v nás. A predsa si tak často vyberáme to „len“.
Nech je nám Judáš pripomienkou toho, že nás neuspokojí nič, čo je mimo Boha, že Božie dary nič a nikto nenahradí. Veď i on po zrade vrátil tých 30 strieborných. Aj v tomto prípade sa len potvrdzuje veta sv. Františka: „Môj Boh, moje všetko.“ S touto vetou vykročme do nasledujúcich dní...