Dočkali sme sa. Brány našich kostolov sú znova otvorené, veriaci sa môžu zúčastniť na sv. omši. Dnešný žalm by mal znieť radostne nielen v kostole, ale v každom srdci: „Velebte Pána všetky národy.“ (Ž 67)
Musíme ho spoločne velebiť, lebo svätá omša je najväčší dar, aký človek môže tu na zemi dostať od Boha. Lebo v nej je prítomný On sám a dáva sa za pokrm svojmu ľudu. Niet nič väčšieho na zemi. Po dlhom čase sa kňazi a veriaci znova spolu schádzajú okolo oltára. A to je veľká vec.
V evanjeliu nám sám Ježiš hovorí: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách.“ (Jn 12, 13) Ježiš chce i dnes byť svetlom v mojom živote. Chce ma ochrániť pred tmou. Doslova si od dnes budeme prichádzať po toto Svetlo do našich chrámov (i keď ono je pre nás dostupné v každej chvíli dňa). Malo by to byť s väčšou radosťou, s väčšou bázňou, s väčšou úctou, i s väčšou túžbou ako doteraz. Čas odlúčenia by mal spôsobiť v každom z nás práve túto zmenu. Pokúsme sa o ňu. Boh nás čaká. Sme na ťahu...