V dnešnom evanjeliu sa stretávame s dvomi učeníkmi Ježiša, ktorí sa po jeho smrti rozhodli opustiť Jeruzalem a kráčajú smerom do dediny nazývanej Emauzy. Na tejto ceste sa k nim pripája pre nich neznámy muž, Ježiš. Pýta sa ich o čom sa rozprávajú a oni reagujú veľmi prekvapene, ako niekto môže nevedieť o tom, čo sa stalo v Jeruzaleme. Prečo im Ježiš dáva túto otázku, veď On najlepšie vie, čo sa tam odohralo? Prečo zo seba robí „hlúpeho“? Robí to zámerne, lebo chce, aby tí dvaja zo seba dostali všetku horkosť, žiaľ, hnev, smútok a sklamanie, ktoré sa nahromadili v ich vnútri. Podobne ako to urobil s Máriou Magdalénou, keď sa jej pri hrobe pýtal na dôvod jej plaču (Jn 20, 15). Ježiš, aj keď vie všetko, aj keď pozná najtajnejšie zákutia ľudského srdca (Sir 23,28), predsa necháva človeka, aby mu sám rozprával o svojom vnútornom svete, o všetkom čo sa odohráva v jeho srdci. Túto skúsenosť potvrdzuje aj sv. Faustína: „Dnes mi Pán povedal: „Dcéra moja, hovoria mi, že si veľmi jednoduchá, prečo mi teda nehovoríš o všetkom, čo sa ťa týka – aj o najmenších podrobnostiach. Hovor mi o všetkom, vedz, že mi tým urobíš veľkú radosť.“ Odpovedala som: „Veď ty vieš o všetkom, Pane.“ A Ježiš mi odpovedal: „Áno, ja viem, ale ty sa neospravedlňuj tým, že ja viem, ale s jednoduchosťou dieťaťa mi hovor o všetkom, lebo mám naklonené ucho i srdce k tebe a tvoja reč je mi milá.“ “ (Denníček 921)
Boh vie všetko, no aj napriek tomu, si dnes nájdi chvíľu, v ktorej Mu porozprávaš o všetkom, čo prežívaš. Urobíš Mu tým veľkú radosť a uľavíš svojej duši.