V dnešnom prvom čítaní počujeme úryvok z Knihy proroka Daniela, ktorej dej je situovaný do Babylonu. Izraelitov tam Babylončania odvliekli po dobytí Jeruzalema a zničení chrámu. Toto bola pre židov najhoršia katastrofa v ich dejinách. Zo slobodného národa sa stávajú otroci odvlečení do cudzej krajiny. Ich srdcia sú naplnené smútkom, ako to vyjadruje aj Žalm 137: „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion.“ Prežívajú krízu viery, krízu národnej identity a hľadajú odpoveď na otázku „prečo“- prečo ich postihlo toto nešťastie. V tejto situácii čelia aj pokušeniu odvrátiť sa od Boha. Keď na nich dopustil túto pohromu, ako Mu ešte môžu dôverovať? Prečo by ho mali ďalej uctievať? Prichádzame však k hrdinom dnešného prvého čítania a ich postoj je presne opačný. Keď ich kráľ Nabuchodonozor vyzýva, aby odpadli od svojej viery oni mu pohotovo hovoria: „Na toto ti nemusíme odpovedať; totiž či nás náš Boh, ktorého uctievame, môže zachrániť z rozpálenej pece a či nás vyslobodí z tvojej ruky, kráľ. Aj keby to neurobil, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaniame.“ Oni sú verní Bohu vo všetkých okolnostiach: v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí, počas slobody aj v karanténe,... stále zvelebujú a oslavujú Boha.
Pros si dnes o dar takejto viery, ktorá Boha nectí len vtedy, keď ti dáva všetko, čo si zažiadaš, ale aj vtedy, keď je ti ťažké prijať tvoj životný údel: „Aj keby si mi Bože nedal všetko čo chcem, neurobil všetko o čo Ťa prosím, aj tak buď zvelebený.“