Keď sa zamyslíme, čo všetko pre nás Ježiš urobil a robí naďalej, musíme uznať, že v ňom naozaj máme Dobrého pastiera, ktorý sa o nás stará, chráni nás, je pri nás, a nenechá nás len tak napospas „vlkom“. Predsa však vidíme, že z času na čas nás „vlci“ aj tak dostanú. Podľahneme pokušeniu, zhrešíme, uveríme diablovi, pridáme sa na jeho stranu. Čím to je? Chyba nie je v Pastierovi, ale v nás. Našou úlohou je totiž počúvať jeho hlas, hlas Pastiera. A to nie vždy robíme svedomito a verne. Následkom toho je fakt, že sa ocitáme mimo ochrany a bezpečia Pastiera. Vlastne sa sami vydávame dravým vlkom...
Hlas je to, čo spája ovce a pastiera. Poznať hlas pastiera znamená patriť k nemu a ísť s dôverou za ním. Ako keď plače dieťa. Môže ho utišovať ktokoľvek, no dieťa plače ďalej. Stačí, že príde mama, že sa ozve, vezme ho do náručia. Dieťa vie, že je už v bezpečí. Pozná hlas mamy. Tak máme poznať a počúvať my hlas nášho Pastiera, nášho Boha. Nedať sa strhnúť inými hlasmi, ktoré nás lákajú. Ísť len za týmto jedným.
Dobrý Pastier vedie svoje ovce cez svojich nasledovníkov, biskupov a kňazov. Im prepožičiava svoj hlas, aby viedli jeho ovce dobre a správne. Aj oni musia počúvať Pastiera, aby boli dobrými vodcami. Veriaci, dôverujúc tomu, že to robia zodpovedne, počúvajú ich rady a usmernenia, a tak všetci spolu kráčajú za hlasom Najvyššieho Pastiera. Znie to tak ideálne. Realita je častokrát iná. Ale všetci vieme, ako to má vyzerať. Všetci poznáme ten Hlas. Každý z nás sa môže každý deň, ba v každej chvíli rozhodnúť, či pôjde za ním, alebo nie. Pastier je dobrý a verný. Také musia byť aj jeho ovečky...