V dnešných čítaniach sú hlavnými postavami ženy. V tom prvom, krivo obvinená Zuzana a v evanjeliu bezmenná cudzoložnica. Obe čítania majú spoločné aj to, že sa v nich odohráva súdny proces. Na lavici obžalovaných sa ocitajú ženy, ktoré tam privádzajú starší resp. predstavení ľudu. Obidve majú byť ukameňované, no nakoniec ostávajú nažive... Koľko podobných súdnych procesov sa odohrá v priebehu nášho dňa? Koľkých ľudí každý deň posadíme na „lavicu obžalovaných“? Koľko pomyselných kameňov hodíme do iných ľudí? Ako to myslím? Odpoveď dáva sv. Faustína: „Ó Ježišu, buď nám milostivý, chvejem sa, keď si pomyslím, že sa budem zodpovedať za svoj jazyk! V jazyku je život, ale i smrť, jazykom neraz zabíjame, páchame skutočnú vraždu, a to máme ešte pokladať za malú vec?“ (Denníček 119) V dnešnej modlitbe dňa zaznieva aj táto prosba: „prosíme ťa, pomáhaj nám zanechať hriešne návyky.“ V modlitbe po prijímaní zas počujeme: „nech nás milosť prijatej sviatosti ustavične očisťuje od hriešnych náklonností.“ Posudzovanie či ohováranie sa môže stať hriešnym návykom či náklonnosťou. Ježiš nás ale prostredníctvom evanjelia vyzýva: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Tým nám jasne ukazuje, že nikto z nás nemá právo posudzovať správanie, konanie či život iného človeka.

Zamysli sa nad tým, čo je témou tvojich rozhovorov s inými ľuďmi. Skúmaj svoje myšlienky a všímaj si, či v nich neposudzuješ iných ľudí. Potom pros slovami modlitby dňa: „Ježišu, pomáhaj mi zanechať moje hriešne návyky.“

Na záver ešte jeden bonus z Denníčka sv. Faustíny: „Sú duše, v ktorých nemôžem nič urobiť. Sú to duše, ktoré ustavične špehujú iných a nevedia, čo sa deje v ich vlastnom vnútri. Ustavične hovoria o iných, ešte aj počas prísneho mlčania, ktoré je určené na rozhovor so mnou. Úbohé duše, nepočujú moje slová, ich vnútro zostáva prázdne, nehľadajú ma vnútri svojho srdca, ale v mnohovravnosti, kde nikdy nie som. Cítia svoju prázdnotu, a predsa nechcú uznať svoju vinu. Duše, v ktorých v celej plnosti kraľujem, sú pre ne ustavičnou výčitkou svedomia. Namiesto toho, aby sa polepšili, v ich srdci narastá závisť, a ak sa nespamätajú, zapadnú ešte hlbšie. Srdce, ktoré bolo doteraz závistlivé, začína nenávidieť. A už sa blížia k priepasti, závidia iným dušiam moje dary a samy ich nedokážu a nechcú prijať.“ (Denníček 1717)