V posledných dňoch nám evanjeliá ponúkajú úryvky zo šiestej kapitoly Jánovho evanjelia, ktorú tvorí tzv. Ježišova eucharistická reč. To, čo tam Ježiš hovorí, ide proti rozumu, preto proti nemu Židia vznášajú námietky: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6,52) Jeho slová sú pre Židov absurdné. Hádajú sa medzi sebou, pozerajúc na Ježiša ako na šialeného, pretože človek pri zdravom rozume nenúti druhých jesť jeho telo.
Donedávna sme sa možno pozerali na eucharistickú obeť a dar svätého prijímania z inej perspektívy. Eucharistia bola pre nás „samozrejmosťou,“ už tisíckrát sme počuli, že chlieb je Ježišovým telom a víno jeho krvou. Čo to ale s nami robilo? Skoro nič... koľkokrát sme do kostola prichádzali len, aby sme si „vypočuli sv. omšu s pobožnosťou.“ Neboli sme tak šokovaní ako Židia pred dvetisíc rokmi. Pre nich to bolo niečo nepochopiteľné. Ale nepotrebovali by sme dnes viac tohto úžasu?
Čas bez sv. omší nám môže pomôcť, aby sme nanovo žasli nad Eucharistiou a vážili si, že každý deň sa sv. prijímaním môžeme stať „jedným telom s naším Bohom.“ Nech v nás tento nedobrovoľný, takmer dvojmesačný „eucharistický pôst“ prebudí hlbokú túžbu po sv. prijímaní.