Ja mám veľmi rád cyklistiku, obzvlášť cestnú. Veľmi rád sledujem rôzne preteky, jednak kvôli samotnému pretekaniu ale tiež kvôli scenériám – Tour de France, Giro d´Italia... Keď ju pozeráte aj vy, tak ste si určite všimli, že mnohé etapy prebiehajú akoby „cez kopirák.“ Na začiatku sa dostane pár jazdcov do úniku. Tí si poctivo „odmakajú“ každý kilometer a doslova sa „vyžmýkajú.“ V televíznych záberoch môžete na ich tvárach vidieť rôzne bolestné grimasy a sústredenosť. Keď nám kamera poskytne pohľad na pelotón, tak tam vidíme niečo úplne iné: jazdci na jeho čele tiež „drú“, no tí za nimi si idú pohodovým tempom, rozprávajú sa medzi sebou, usmievajú sa a pod. Takýto scenár má 70-80% etapy, až potom sa tí vzadu zobudia a začnú drieť. Nakoniec dobehnú tých vpredu a jeden z nich ešte aj vyhrá. Toto sa nazýva taktika – väčšinu etapy sa skrývať v pelotóne, ušetriť čo najviac síl a v závere vydať zo seba všetko.

Cyklistické preteky sú pre mňa tak trochu obrazom Pôstu. Jeho väčšiu časť už máme za sebou a teraz vstupujeme do jeho poslednej fázy. Pripomínajú nám to aj dnešné čítania, v ktorých počúvame o Ježišovom utrpení. Aj jeho pozemský život sa už blíži do rozhodujúcej fázy, ktorej hlavnou náplňou je práve bolesť, trápenie, odriekanie. V druhom čítaní nám sv. Pavol objasňuje, že Ježiš toto všetko podstúpil dobrovoľne: „Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu...“ Toto chápu kresťania už od prvých čias a snažia sa „spolucítiť“ s Ježišom tým, že aj oni si dobrovoľne odriekajú rôzne „potešenia.“ Istá pútnička Egeria zo štvrtého storočia spomína ako v tom čase prežívali pôstne obdobie kresťania v Jeruzaleme: „Počas veľkého pôstu sa pije iba voda a je iba trochu kaše z múky. Niektorí takto jedia iba dvakrát do týždňa: po bohoslužbách v sobotu ráno a v nedeľu na obed. Tí, ktorí nie sú takí silní, tak niečo zjedia aj vo štvrtok. Ak niekto nie je schopný urobiť ani to, tak sa postí dva dni v týždni, ostatní niečo zjedia každý večer. Nikomu však nie je presne určené, koľko by mal toho zvládnuť, pretože každý robí čo môže, a tak nie je vychvaľovaný ten, kto sa veľa postí, ani nie je hanený ten, kto menej.“

Čo to znamená pre nás? Máme aj my úplne vylúčiť jedlo? Kľúčovou je posledná veta z Egeriinho svedectva: „Nikomu nie je presne určené, koľko by mal toho zvládnuť, pretože každý robí čo môže..“ Skúsme uvažovať, ktorých „potešení“ by sme sa mohli v tento týždeň dobrovoľne zrieknuť...nejesť mäso? Vylúčiť sladkosti? Požívať iba chlieb a vodu? Nehrať počítačové hry? V televízii pozerať iba duchovný program? Obmedziť mobil a internet iba na prácu a duchovné záležitosti...?

Ukončime „vyvážanie v pelotóne“, prežime tento týždeň tak, aby nás postenie aspoň trochu bolelo, aby sme mohli prosiť slovami dnešnej modlitby dňa: „Všemohúci a večný Bože, ty si dal ľudstvu vzor poníženosti v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi, keď sa z tvojej vôle stal človekom a zomrel na kríži; láskavo nám pomáhaj, aby sme nasledovali jeho príklad v utrpení, a tak mali účasť na jeho zmŕtvychvstaní.“