V dnešnom evanjeliu počujeme známy príbeh o vzkriesení Lazára. Toho zasiahla nejaká choroba, ktorá mu zapríčiňuje smrť. A práve smrť sa stáva významným míľnikom v Lazárovom príbehu, pretože ona ho rozdeľuje na tri časti: život pred smrťou, život „v hrobe“, život po vzkriesení. Čo sa s Lazárom stalo keď zomrel? V Starom zákone smrť nie je úplným zničením. Keď sa telo zomrelého ukladá do hrobu, niečo zo zomrelého, akýsi tieň „prežíva“ ďalej na mieste nazývanom šeol. Toto podsvetie sa chápe veľmi jednoduchým spôsobom: ako zívajúca diera, hlboká studňa, miesto mlčania, záhuby, temnôt, zabudnutia. Všetci mŕtvi, čo sú tam zhromaždení, majú podiel na tom istom biednom osude, hoci ich potupa nie je rovnaká: sú vydaní napospas prachu a červom, nachádzajú sa ďaleko od „krajiny živých“, o ktorých už nič nevedia. Ich život je už len akýmsi spánkom: už niet nádeje, niet poznania Boha, niet zážitkov z jeho zázrakov, niet chvály, čo by sa mu prednášala. Keď sa raz prejde cez brány šeolu , už niet návratu. Na tomto mieste Lazár trávi štyri dni. Dokážeme si predstaviť, ako sa tam asi cítil... nebola to príjemná skúsenosť. No po štyroch dňoch sa z tohto miesta – z ktorého niet návratu – mocou Ježiša vracia späť medzi živých, k svojim sestrám a priateľom. Dostáva druhú šancu. Lazár, ktorý vychádza z hrobu, nie je rovnaký ako ten, ktorý do hrobu vchádzal. Jeho skúsenosť hrobu a smrti ho premenila. Môžeme si to veľmi jednoducho predstaviť: veci, osoby a čas už pre neho neboli samozrejmosťou. Všetko sa mu stalo veľmi vzácnym, aj úplné maličkosti.

Izolácia, v ktorej sme sa ocitli, je pre nás v podstate rovnakým „hrobom“ – ako zívajúca diera, hlboká studňa, miesto mlčania, záhuby, temnôt, zabudnutia, beznádeje... Nie je to pre nás príjemná skúsenosť – sme odrezaní od svojich známych, nemôžeme mať všetko, čo chceme, nemôžeme si slobodne cestovať, trápime sa nad neistou budúcnosťou... Aj pre nás to však môže byť čas našej premeny. Karanténa sa raz skončí, otázka znie, čo bude potom? Čo ma tento čas izolácie naučí – v čom budem iný/-á? Vrátim sa späť k svojmu predchádzajúcemu spôsobu života, akoby sa nič nestalo?

Nech nás tento čas premení rovnako ako Lazára premenil jeho hrob. Nech si viac vážime našich blízkych, prácu, prírodu, čas, slobodu, Eucharistiu... jednoducho všetko.