V dnešnom evanjeliu Ježiš posiela učeníkov do terénu. Nejaký čas pobudli pri ňom, čo-to sa už naučili, teraz musia šíriť Jeho posolstvo ďalej. Všimnime si 3 veci:
1. Aby ich takto mohol poslať, musel ich najprv povolať. Každý z nich počul „poď za mnou“. I my sme boli povolaní ako jednotlivci: k životu cez rodičov, ku krstu, k hodnosti Božích detí. To, že čítame tieto riadky svedčí o tom, že chceme vedieť o Ježišovi viac, že chceme ísť za Ním a učiť sa od Neho. Sme povolaní ísť s touto túžbou do sveta a svedčiť...
2. Posiela ich po dvoch. Nie preto, aby im nebolo smutno, aby sa nebáli. Vieme, že každá dôležitá vec musela byť dosvedčená najmenej dvomi svedkami. A oni idú predsa hlásať a robiť dôležité veci. Musia byť dvaja. A tiež preto, aby sa podporovali, a aby svedčili o láske. A to sa dá iba vo vzťahu, ak máme niekoho pri sebe. To isté platí i pre nás. Nemáme myslieť len na seba. Vždy musíme pamätať na druhého, na toho, kto je vedľa nás. Na našej láske musia iní poznať, že patríme Kristovi, že sme poslaní Kristom.
3. Posiela ich v chudobe. Tak ako Otec poslal jeho na svet. Aby sa spoliehali iba na neho, nie na seba. Ak máš veci, daruješ veci; ak nemáš nič, dávaš seba samého. Nie si tým, čo máš, ale tým, čo dávaš! Neberte si nič, len palicu... palica je predĺžením ruky, je oporou, je symbolom moci. Iba s mocou Boha majú ísť a vo všetkom sa spoliehať na neho, majú byť jeho predĺženou rukou. Rovnako tak aj my.