Čítania pre liturgiu tejto nedele – v zvláštnej situácii, s ktorou väčšina z nás nemá skúsenosť – určite nie sú náhodou o témach, o ktorých počúvame, resp. čítame.
V prvom čítaní Izraeliti šomrajú pre nedostatok vody, ale Boh sa cez Mojžiša zázračne postará o ich potreby. Ich správanie je síce také agresívne, že by sa nám mohlo zdať, že to už aj na Pána Boha musí byť veľa. Na Mojžiša to aj bolo, veď sa to stalo preňho „kameňom úrazu“ – preto nakoniec nemohol vstúpiť do zasľúbenej zeme.
V druhom čítaní nás sv. Pavol v Liste Rimanom uisťuje o veľkom dare viery – cez ňu máme prístup k milosti, ktorú na nás bez ohľadu na vonkajšie okolnosti rozlieva Duch Svätý – ten nikdy nebol a ani dnes nie je spútaný časom, miestom, dokonca rozlieva Božiu lásku aj na nás hriešnikov skôr, než sa obrátime.
No a v evanjeliu nájdeme najväčšiu „trefu“ Božieho slova, ktoré je vždy živé a aktuálne, aj pre nás dnes: „...prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde...“
K tomu, ako Boh koná aj dnes v našich časoch a prihovára sa nám ako dobrý Otec, azda ani niet čo dodať. Len nám to treba objaviť, premeditovať, prijať. Čo to môže pre nás znamenať? Samozrejme, že by bolo príliš zjednodušené pomyslieť si, že vlastne teraz máme šancu prísť na to, že k svojmu životu kostol a bohoslužbu ani nepotrebujeme. To je, samozrejme, nezmysel. Ale určite je tento, aktuálnou situáciou vynútený „pôst“ od zaužívaného prežívania nášho náboženského života, dobrou príležitosťou prehodnotiť, ako to vlastne s našou vierou vyzerá a či sa podobá na to, čo Ježiš – Boh naozaj od nás očakáva...
Mnohí sme si doteraz zakladali na tom, že keď si splníme nedeľnú „povinnosť“, tak sme voči Bohu urobili vlastne všetko, čo sme mali urobiť a nič viac netreba... Keď sme urobili, čo sme museli, už sme často neriešili, čo by sme ešte mohli. Ale keď teraz „povinnosť“ nemôžeme splniť, čo vlastne máme alebo môžeme robiť? Skúsme hľadať odpoveď v Božom Slove – Evanjeliu.
Samaritánka vyšla k studni na poludnie, aby nikoho nestretla. Ale nie ako my, keď sa dnes vyhýbame kontaktom s ľuďmi, aby sme predišli šíreniu nákazy. Urobila to preto, lebo sa hanbila za svoj duchovný stav, možno sa bála hlúpych narážok, odsúdenia a kritizovania od druhých. Túžila po niečom, možno ani nevedela po čom a nevedela si rady... Našťastie stretla Ježiša a ten nielenže ju neodsúdil, ale dokonca ju urobil schopnou vyjsť k druhým a o ňom hovoriť s tými, ktorých sa predtým obávala.
Keď začala rozhovor s Ježišom, stalo sa to, čo považujeme všetci za veľmi pokorujúce a nepríjemné. Vyšla von s pravdou o sebe, ktorá bola nanajvýš nepríjemná. Ježiš jej však hovorí o tom, ako sa praví ctitelia Boží môžu Bohu klaňať len v Duchu a PRAVDE. Skutočné stretnutie s Bohom vynesie naše temné pravdy na svetlo... Táto pravda našťastie prináša nielen úľavu pred Bohom (ako keď vyjdeme zo spovednice), ale skutočné stretnutie s Bohom nás vedie priamo k tým, s ktorými žijeme a pred ktorými sa tak často snažíme vyzerať lepší a dokonalejší, než sme a to nás zotročuje.
Ťažko presne povedať, aký význam mala v ich rozhovore otázka o kulte, teda o tom, kde a ako slúžiť Bohu. Ježiš ale smeruje k podstate, podľa neho nie je také dôležité miesto a spôsob – teda vonkajšie „prevedenie“, ako je dôležité to, čo je pod povrchom, to, čo dáva poznať Duch. Je teda dôležité, čo sa deje „pod povrchom“ obradu – toho, čo sa pri bohoslužbe deje. Ale ešte dôležitejšie je to, čo sa deje v duši každého jednotlivca, ktorý sa k Bohu obracia a chce sa mu klaňať.
Keď tak nad tým uvažujem, chcem ti povedať, drahý brat a sestra, že som veľa uvažoval napr. aj o tom, ako situáciu, keď nemožno sláviť bohoslužby nielen „vydržať“, ale zobrať ju ako Božiu lekciu. Naozaj vidím, že Božia Prozreteľnosť má nielen vždy všetko pod kontrolou, ale má vždy jasno (hoci my nie), čo je pre nás najlepšie. A v týchto chvíľach nás možno chce Boh stretnúť ako tú Samaritánku niekde, kde sme to vôbec nečakali. U mňa a u teba doma. Možno sme potrebovali – ja aj ty – byť pripútaný doma nie chorobou, ale časom milosti. Tá „studňa“ je u mňa, aj u teba doma možno tiež miestom, kde by si sa najradšej všetkým vyhol.
Ale je to možno aj čas tvojich nečakaných „duchovných cvičení“, kedy budeš mať konečne čas na to, aby si bol sám so svojím Bohom, a konečne mu dal príležitosť k tebe hovoriť v osobnej modlitbe alebo cez vhodné čítanie. Možno sa potrebuješ stíšiť, zastaviť, vypnúť správy, filmy, seriály (aj wifi aspoň na ... hodín/dní) a otvoriť sa Bohu a svojim doma. Možno sa svojou zaneprázdnenosťou, rozbehanosťou už dávno vzďaľujeme svojim najbližším. Možno preto nám lezú na nervy, možno nás oberajú o pokoj, možno sa pred nimi hanbíme, možno po 2 − 3 týždňoch budeme trpieť dokonca „ponorkovou chorobou“. Ale čo keď nás chce Boh upozorniť na to, čo nám síce hovorí stále, len to prehliadame – „v tvojich blížnych, najbližších – JA SOM“.
A čo ak nám chce všetkým povedať aj niečo o tom, že si možno nesprávne zakladáme na vonkajšku toho, čo preňho robíme. Aj keď to myslíme úprimne, nie to AKO a KDE... je to najdôležitejšie. Najdôležitejší je Duch liturgie – ten, ktorý duchovne premieňa chlieb a víno, ale aj jednotlivcov uzavretých do svojich svetov na svoje jediné TELO. Zázrak Eucharistie nie je len zázrakom premeny neživého chleba a vína. Je to zázrak neviditeľného puta všetkých, ktorí ho prijímajú, jednak s Ním, ale aj so všetkými, ktorí sa Ním živia.
Dostal som v tomto čase množstvo podnetov, ako sa môžeme spolu ako farnosť spájať. Niektoré sme si aj prostredníctvom rôznych médií dali vedieť. Keď sme však uvažovali, či by sme nevyužili moderné technológie na to, aby sme vám sprostredkovali naše „súkromné“ omše z nášho kostola aspoň v nedeľu, prišli sme k záveru, že možno pre uvažovanie nad myšlienkami tejto nedele bude lepšie, ak to neurobíme. A to nielen preto, aby sme si uvedomovali vážnosť situácie alebo viac si potom vážili možnosti, ktoré máme, ale hlavne kvôli tomu, že je tu príležitosť doma sláviť „rodinnú liturgiu“.
Dajme vážnosť nedeli ako dňu Pána. Pozývame vás k tomu, aby ste sa na slávenie pripravili možno ešte lepšie, ako keď idete do kostola. Neváhajte sa aj doma sviatočne obliecť. Nedeľa stále zostáva sviatkom. Či si vyberiete prenos niektorej sv. omše v niektorej z televízií a budete ho prežívať spolu ako rodina (je to napokon určite lepšia voľba, čo do kvality prenosu, akoby sme to urobili amatérsky v našich podmienkach) alebo sa rozhodnete, že sa otec zhostí svojej úlohy kňaza v rodine a urobíte si bohoslužbu slova – napr. pri zapálených sviecach a kríži na stole postupne oľutujete hriechy, prečítate čítania nedele – nájdete ich okrem internetu aj v predsieni kostola počas dňa a môžete si ich vziať domov – a pridáte aj vlastné prosby k tým, za ktoré sa modlí celá Cirkev. Je to na vás, rodičia, akej domácej bohoslužbe dáte prednosť. Dôležité je však nezostať iba pri tom.
Táto situácia nás povoláva ísť viac na hlbinu a pýtať sa, čo môžeme urobiť, aby sme ako Samaritánka odišli premenení. Začať si všímať svojich doma? Svojich susedov, najmä starších, ktorí by potrebovali našu pomoc v budúcich dňoch so zásobovaním? Poctivosť v tom, keď ma nikto nevidí? Aby sme si pracovné alebo školské povinnosti plnili tak, ako to chce Boh – teda poctivo a spravodlivo. Aby sme boli viac pokorní a poslúchli výzvy našich predstavených, ktorí sa veci rozumejú určite lepšie než my, a nehrali sa na hrdinov či odborníkov na hygienu? Ba dokonca aby sme nepokúšali Boha – na jednej strane sa modlíme a robíme pôsty, čo je samo o sebe dobré, ale na druhej strane by sme nedodržiavali hygienické a karanténne opatrenia a tvárili sa, že nás sa to netýka?! Aby sme nepodliehali ani panike – akoby sme neverili, že to má Boh všetko pevne v rukách a sami sme sa museli postarať o zásoby na 10 rokov!!! A pritom niektorým sa už neujde ani na najbližšie dni. Aby sme aj sledovanie správ obmedzili na rozumnú mieru a viac sa venovali tomu, čo nám tieto chvíle môžu priniesť – viac času na modlitbu, uvažovanie a duchovné čítanie. (Dávame do pozornosti aj televízne duchovné cvičenia s o. biskupom Stolárikom od pondelka do štvrtka o 19:30 hod. na TV LUX)
Hľadajme, čo nám chce Boh dnes povedať tým, že nás povoláva k tomu, aby sme sa naučili klaňať sa mu v Duchu a pravde. Tým, ktorí ho hľadajú celým srdcom a úprimne určite dá zo živej vody a aj táto zvláštna – na prvý pohľad zlá situácia, ktorú prežívame – nás premení na prameň vody prúdiacej do večného života pre našich blížnych.