Ruský filozof Sergej Bulgakov takto hovorí o tej chvíli, keď zomrieme a prídeme pred Božiu tvár: Po smrti prídeme k Bohu a on nám ukáže nás samých, originálny obraz, ktorým chcel, aby sme sa stali, ktorý pre nás naplánoval. A zároveň tam donesieme skutočný obraz, seba samých takých, akými sme sa stali počas života. A vtedy uvidíme rozdiel: či sa podobá naša skutočnosť tomu Božiemu plánu, alebo sme z toho obrazu spravili karikatúru.
Čo teda robiť, aby sa náš obraz čo najviac podobal Božiemu originálu? Odpoveď nájdeme v dnešnom evanjeliu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ Teda zapri všetko to, čo je naviac na tvojom obraze v porovnaní s originálom, zapri všetko, čo tam nemá byť.
Máme 2 nástroje na to, aby sme to vedeli robiť správne, aby sme sa podobali originálu, aby sme zistili, čo tam nemá byť: Desatoro a vlastné svedomie. V Desatore nám sám Boh dal pravidlá, ktoré keď dodržíme, máme istotu, že robíme správne. A vo svedomí on sám k nám hovorí a nás usmerňuje. Teda vieme, čo máme robiť, aj ako. Je len na nás, či to aj uskutočníme. Prvé dnešné čítanie to pekne zhŕňa: Predkladám ti život a smrť, šťastie a nešťastie, požehnanie a kliatbu. Je na tebe, čo si vyberieš...
Začali sme pôst. A to je dobrý priestor na to „zapri seba“. Tak teda hľadajme, kde sa môžeme zaprieť, čo má ten náš obraz navyše, a čo mu naopak ešte chýba v porovnaní s Božím originálom. Boh nám dáva čas na zmenu. Využime ho!