Prvé čítanie opisuje rozhodnutie Boha zoslať na zem potopu. Jeho argument je: „...všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené k zlu...“ Preto si človek nezaslúži viac osídľovať a spravovať zem, ktorú pre neho Boh stvoril.
Áno, je to tak, a platí to pre nás všetkých. Radšej máme zlo a hriech. Po hriechu našich prarodičov v raji sme naklonení viac ku zlu, ide nám ľahšie. Dobro si vyžaduje námahu. Dobro je vždy ťažšia cesta. Vedie síce k správnemu cieľu, ktorým je Boh, ale človek to akoby nevníma. A pre túto náklonnosť Boh ľutuje, že stvoril človeka.
Zaujímavé je sa preniesť o pár veršov dopredu, tesne po potope. Boh sa zaručuje, že už nikdy nevyhubí zo zeme všetko živé. Zarážajúci je argument, ktorý používa: „lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé.“ Teraz sa Boh rozhoduje chrániť človeka pre rovnaký dôvod, pre aký ho chcel zničiť. Nie človek sa zmenil počas potopy, ale skôr Boh. Aj keď len obrazne. Človek je slabý, vždy si bude vyberať tú horšiu možnosť, vždy mu pôjde konanie zla lepšie. Práve preto si zaslúži viac Božieho súcitu a milosrdenstva.
Ježiš na kríži neskôr zvolá: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Presne! Nevieme, čo robíme, keď si vyberáme zlo. Ešteže je tu Boh, ktorý pozná dôsledky nášho konania, a snaží sa nám pomôcť.