„V tých dňoch som sa často spytoval, ako dlho stál Pán na prahu kostola a zvonil, až kým sme sa prestali hrať na kresťanstvo a vpustili ho dnu.“ (Pete Greig: Zašpinená sláva)
Po prečítaní týchto slov, mi vyhŕkli slzy a rozmýšľala som prečo ma zasiahli. Všetci prežívame zvláštny čas, na ktorý sme neboli zvyknutí. A pravdepodobne sa nenájde rodina, ktorú by to viac, či menej nezasiahlo. Aj v našej rodine smrť zaklopala na dvere, rovnako zdravotné problémy viacerých členov... Vďaka Bohu, ak by som to mohla zhodnotiť, všetko toto nás zblížilo. No aj napriek tomu, už dlhší čas vnímam, že mi niečo chýba. Keď som nad tým rozmýšľala, dávala si otázky a odpovede, hodnotila ostatný rok... videla som mŕtve rameno rieky. Ono je charakterizované ako vedľajšie koryto vodných tokov, pričom môžu zanikať riečne korytá. Tu som prišla na to, čo mi chýba. Chýba mi prúd „živej vody“. Nechcem byť mŕtvym ramenom, ktoré neprináša život a časom môže zaniknúť. Chcem byť súčasťou prúdiaceho vodného toku, ktorý je napojený na prameň. Prameň je charakterizovaný ako miesto, kde voda prirodzene vyviera na zemský povrch. Kiež by som (sme) ten Prameň vpustili nielen do kostola ale hlavne do našich životov.
V jednej časti kurzu H2O sa hovorí: „Nežiadam vás, aby ste zabudli na bolesť a zranenia alebo predstierali, že cirkev nemá problémy. Jediné, čo chcem je, aby ste všetky tieto veci dali na bok, lebo hoci sme túto rieku znečistili, ak budete kráčať k jej prameňu, tak nájdete čistú vodu.“