Vžime sa nachvíľu do situácie tých štyroch, ktorí niesli lôžko ochrnutého. Nevieme, či to boli jeho príbuzní, alebo priatelia. No v istej chvíli sa dopočuli, že v meste je Ježiš, a že má moc uzdravovať. Rozhodli sa, že to skúsia. Mohol ich odradiť strach z toho, čo povie. Alebo hanba pred ľuďmi. Alebo obyčajná lenivosť ísť niekam, či ľahostajnosť, že sa to nepodarí a neoplatí. Ale oni išli. Prekonali túto prvú prekážku a išli. Ak chceli stretnúť Ježiša, museli ísť, nie zostať na mieste. A keď prišli k domu, ukázala sa druhá prekážka. Dav ľudí. Nedalo sa vojsť. Znova ich to mohlo odradiť. Nedá sa prejsť, poďme preč. Ale oni vymyslia divnú vec. Cez strechu ho vpustia dnu. Riskovali, že ich pán toho domu zažaluje, že bude požadovať odškodné. Riskovali, ale museli riskovať, keď chceli stretnúť Ježiša. Prekonali teda všetky prekážky a ocitli sa pred Ježišom.
Ale Ježiš vidí ešte jednu prekážku. Tú najväčšiu. Tú, ktorá bráni uzdraveniu. Hriech. Preto, vidiac, že majú vieru, hovorí: odpúšťajú sa ti hriechy. Až teraz už nič nebránilo uzdraveniu: vstaň, vezmi si lôžko a choď domov. Si uzdravený a máš odpustené hriechy!
Aj my chceme stretnúť Ježiša, zažiť jeho lásku a moc. Po prvé, musíme veriť, že Ježiš nás prijme, neodoženie, a že má moc zmeniť našu situáciu, v ktorej sa nachádzame. Po druhé, nikdy nesmieme stáť na mieste. Ak chceme stretnúť Ježiša, musíme vykročiť. Ako tí štyria. Každé ráno, nanovo, po hriechu, po neúspechu, v kríži, v radosti, vždy. Len tak ho stretneme. Svätí sú hriešnici, ktorí neprestali kráčať... Po tretie, musíme riskovať. Na ceste za Ježišom musíme aj riskovať. Že nás vysmejú, nepochopia, odsúdia, označia za svätuškárov.
Ak budeme takto kráčať za Ježišom, snažiť sa ho nasledovať, na konci je vždy to najdôležitejšie pre nás: sú ti odpustené hriechy, vstaň a choď v pokoji.