„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.“ Tak čítame v dnešnom 1. čítaní. Ako mohli byť takto zjednotení? A dá sa to aj v našej dobe? Celkom legitímne otázky. Na prvú je jasná odpoveď. Zjednotil ich sám Boh, dielo, ktoré vykonal. Boli nadšení jeho láskou, nadchnutí jeho prítomnosťou, a očarení jeho pomocou. Živý Kristus bol v ich srdciach, preto boli jednotní.
Z toho vyplýva odpoveď na druhú otázku. Dá sa to aj dnes, lebo Kristus je rovnako prítomný, rovnako živý, a rovnako mocný a nás milujúci. Chyba teda nie je v ňom, ale v nás. Nie je Pánom našich sŕdc. Hoci je ťažké to napísať, ale častokrát nie je v mojom živote na 1. mieste. Vždy, keď si vyberiem seba, svoje ego, svoju vôľu, svoje pohodlie, svoje plány, svoje hriechy..., dávam Ježiša na vedľajšiu koľaj, odkiaľ už nemôže naplno vládnuť, a zjednocovať ma so sebou a inými.
Jedno srdce a jedna duša sú možné aj v našej dobe, ale vyžaduje si to nanovo vybrať Krista a postaviť ho na piedestál môjho života. Podriadiť mu všetko. Len keď vo mne bude žiť a vládnuť Kristus, môžem prispieť k jednote srdca a duše Cirkvi a sveta.