Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
Slovami z dnešného evanjelia nás pozývam k zamysleniu sa nad každodennou všednosťou – stereotypom našich povinností, prác i úloh (ísť do práce, pokosiť, nanosiť drevo, navariť, poupratovať, vyniesť smeti, pripraviť sa do školy na vyučovanie, objať, dať bozk, potešiť, povzbudiť, radovať sa i plakať s druhými ...), ktoré robíme veľakrát už tak automaticky, bez potreby zastaviť sa pri nich a uvedomiť si ako mňa i druhých obohacujú, resp. ako som ja či druhý obohatením – práve „len kvôli“ tomu, že som, alebo tým, že robím dané veci.
Každodenná všednosť je často nedocenená ... nedocenenie od manžela/ky, mami/otca, detí, priateľov, kolegov ... Prečo? Lebo v pohľade človeka sa stráca ľudskosť a jeden pre druhého sa stávame len objektom napĺňania našich túžob! A následkom toho sa človek stáva iba sluhom, nie bohatstvom, ktoré treba doceňovať.
Avšak, ak sa na všednosť každodennosti pozrieme z pohľadu Boha je pre nás požehnaním. On je ten, ktorý nám prejavuje a daruje docenenie a vďačnosť aj napriek tomu, že ju na zemi neprijímame/nedostávame od tých, ktorí sú k tomu povolaní a mali by to prejavovať.
Nebeský Otec nám vďačnosť a docenenie, našej vernosti každodennej všednosti, daruje celým priehrštím, hoci to nie vždy tu na zemi dokážeme vnímať, ale máme nádej, že v nebi to budeme môcť zakúsiť v plnosti! Lebo On nás nenazýva sluhami, ale priateľmi, ba čo viac On sa k nám aj tak správa – požehnáva nás zdravím, silou, posiela nám ľudí do života ...
Moji milí, pozývam nás dnes teda k tomu, aby sme ostali vernými tomu, čo sme povinní robiť. Zoberme zodpovednosť na seba za svoje povolanie muža, ženy, manžela, manželky, otca, mami, syna, dcéry, priateľa a vytrvajme vo vernosti práve tým každodenným všedným povinnostiam, ktoré sa síce opakujú, ale denne môžu prinášať nové svetlo do našich životov, ak si ich budeme plniť svedomito a dokážeme vidieť v ľuďoch a ich konaní priateľov a nie sluhov!