Dnešné evanjelium nám znova pripomína jedno z našich najneobľúbenejších slov. Jedno z najťažších. Je to slovo, ktoré človek dnešnej doby nemá rád. Zároveň je to slovo, ktoré je pre kresťana jedno z najdôležitejších. Od tohto slova totiž závisí náš budúci pobyt v nebi. To slovo je „pokánie“
My, Slováci, máme múdre príslovia. Jedno z nich hovorí: „Neskoro po smrti činiť pokánie.“ Presne tak, pokánie má zmysel a prináša úžitok, keď sa mu venujeme tu na zemi. Potom je už neskoro. Je faktom, že konať pokánie je ťažké a pre človeka nepríjemné. Iné naše príslovie to potvrdzuje: „Odkladá to na potom, ako hriešnik pokánie.“
Odkladať pokánie sa neoplatí. Nevieme predsa ani dňa, ani hodiny, keď od nás budú pred nebeskou bránou žiadať nie potvrdenie o negatívnom teste ☺, ale potvrdenie o našich skutkoch pokánia. Ak sa ukáže, že sme pokánie mali radi, že sme ho praktizovali, že nám nebolo cudzie, pustia nás, ba celé nebo bude mať z nás väčšiu radosť, ako z veľkého počtu spravodlivých.
Konajme pokánie, veď máme za čo. Keď konáš pokánie, určite sa nezmýliš, určite ideš dobre...
Jedna rodina si u kamenára objednala nápis na náhrobný kameň pod iné, už dávnejšie vytesané mená. Nový nápis mal obsahovať meno zosnulého a pod ním prosbu: „Pane, prijmi ho do Božieho kráľovstva“. Nebolo však jasné, či sa tam celý ten nápis zmestí, preto na objednávku k záverečnej prosbe doplnili malú poznámku: ak sa zmestí. Kamenár vytesal všetko, a na hrobe ľudia čítali: Pane, prijmi ho do Božieho kráľovstva, ak sa zmestí. ☺
Každý človek má v nebi svoje rezervované miesto. Ježiš nám ho pripravil. Určite sa zmestíme, ak budeme konať pokánie. Ono nebude len obyčajným „záznamom o negativite“, ale tou najpozitívnejšou správou, akú kedy človek môže začuť: Poď, vojdi do radosti svojho Pána...