Milovaní, dnes na slávnosť Zvestovania Pána opätovne počujeme známe evanjelium o anjelovi Gabrielovi a Márii.

Tento úryvok nám pripomína disponovanosť srdca Panny Márie, ktoré je natoľko otvorené, že dovolí, aby počala Božieho Syna prostredníctvom Ducha Svätého. Mária nerozumela situácií, do ktorej sa dostala, ale Duch Svätý jej dovolil vidieť túto situáciu „inými očami“ (očami dôvery a lásky).

Je to ako keď sa v jedno ráno človek zobudí a hneď je prekvapený a zvedavý čo deň prinesie. Moment prekvapenia, no zároveň radosti, keď vidí svet okolo seba „zmenený“, ako keby každú vec videl inými očami. Povie si v duchu, že toto bude pekný deň.

Táto zmena, premena nášho vnímania nemusí byť len sen a fantázia. Môže, no mala by to byť skúsenosť kresťana, kedy pochopí, že Boh je Láska a on je objektom tejto lásky a nemôže nič iné, len sa zveriť s dôverou jemu.

Mária odpovedala: „Hľa služobnica Pána“! Každý z nás je objektom tejto Lásky. Povedzme jej áno.

Boh chce aj mne zvestovať, že aj cezo mňa by mohla prúdiť jeho láska ku každému, koho dnes, či v iné dni po celý môj život stretnem. Možno sa budú diviť moji najbližší, kde čerpám tú lásku a obetavosť, ktorou urobím aj tie najnepríjemnejšie práce... kolegovia budú prekvapení pokojom, ktorým prejavím, aj keď to nebude pre mňa ľahké... priateľov prekvapí moja pohoda a prídu s dôverou, keď budú potrebovať radu, či možno len nejakú „bútľavú“ vŕbu, ktorej sa môžu zdôveriť so všetkým...

Toto je tá skúsenosť Márie pri zvestovaní. Nevidela život ako jedno veľké trápenie a bolesť, ale prijala Ž(ž)ivot v dôvere, že Boh je s ňou a zahŕňa ju svojou milosťou!

Dovolím Bohu už v tomto čase preukázať mi svoju lásku, ktorá nepozná obmedzenia ani hranice tak, ako ju prejavil Zvestovaním Márii?! On túži prežiariť moje srdce milosťami. Stačil mu ho ponúknuť svojim každodenným „FIAT“...

A ako môžem denne Bohu povedať to „fiat“? Práve tým, že nebudem vešať hlavu a pozerať na svet len negatívne, ale budem sa pozerať na veci pozitívne, resp. hľadať čosi pozitívne v ťažkostiach či stereotypoch každodennosti ...