Všímavosť je dnes veľmi vzácna, niekedy až nedocenená schopnosť, či vlastnosť ľudí. Práve k nej nás dnes Ježiš opätovne pozýva.
Ježiš nehľadí na človeka preto, že má vyschnutú ruku, ale všíma si ho ako človeka, ktorému môže pomôcť a „podať svoju ruku“. Pre farizejov bol tento človek iba „prostriedok“ ako obžalovať Ježiša. Pre Ježiša bol človekom, ku ktorému pristúpil s láskou, ktorý sa stal stredobod jeho pozornosti, záujmu.
Spomínam si na jednu skúsenosť zo seminára ako som kráčal hlavnou ulicou a pri jednom z obchodov som videl žobrajúceho bezdomovca. Zastavil som sa pri ňom a prehodil som pár slov. Peniaze som mu nedal, ale daroval som mu trošku zo svojho času a snažil som sa v ňom vidieť človeka – nie bezdomovca. Tuším, že mi poďakoval (to nie je podstatné).
Možno nie jeden z nás riešime, či nemáme zodpovedanú otázku postoja k ľuďom, ktorí sú na okraji spoločnosti. Áno, ja sám som s tým dlho zápasil a nevedel som zaujať postoj. Čo mi však pomohlo bola práve táto spomínaná skúsenosť.
Tých pár slov, čas, ktorý som mu ako človeku daroval bolo oveľa viac ako peniaze, ktoré by som mu hodil. S odstupom času som akosi vycítil, že to je postoj, ku ktorému nás pozýva Ježiš. (Samozrejme, že nikto sa zo slov „nenaje“, ak som schopný pomôcť aj materiálne a uznám to za vhodné môžem, ak nie darujme aspoň to „máličko“ čo v konečnom dôsledku môže byť oveľa viac ...) On sám nám to ukazuje. On si všímal človeka, nie to ako a prečo na neho druhý tak či onak pozerajú.
Pozývam nás vnímať a vidieť vždy pred sebou človeka, v ktorom je vzácny poklad – hodnosť Božieho dieťaťa.Snažme sa byť všímaví nielen na vonkajšie podnety (vzhľad, odev ...), ale aj na bohatstvo vnútra človeka. Pokúsme sa ho doceniť v každom jednom človeku, nie preto, že je objektom dosiahnutia mojich cieľov (ako to bolo v prípade farizejov), ale preto, lebo Boh túto hodnosť i bohatstvo doceňuje denne osobitne na každom človeku!