Španielsky filozof a historik Unamuno, rozpráva o starom rímskom akvadukte v Segovii. Tento vodovod bol postavený v roku 109. Osemnásť storočí privádzal chladnú vody z hôr do horúceho a smädného mesta. Takmer šesťdesiat generácií ľudí využívalo službu tohto starobylého vodovodu. Potom prišla súčasná generácia, ktorá povedala: „Tento vodovod je tak veľký a tak veľkolepý, že ho treba uchovať pre naše deti ako muzeálny kus. Nebudeme ho ďalej zaťažovať touto storočia trvajúcou prácou.“ A tak aj skutočne urobili. Vystavali nový vodovod zo železných rúr. Keď bola práca hotová, starý vodovod odstavili, aby ho zachránili pre ďalšie generácie. No akvadukt sa začal rozpadávať. Slnko pražilo na staré múry. Tie už neboli zvlhčované vodou, a preto praskali, z prasklín vypadla malta i kúsky tehál. Čo nemohli zničiť storočia služby, to zničilo pár rokov nečinnosti.
Každý človek dostal potrebné milosti a talenty na to, aby získal spásu, miesto v nebi. Musíme ich však používať, nie zakopať alebo odstaviť ako spomínaný akvadukt. Nečinnosť môže zničiť veľa. Nie je až tak podstatný výsledok, najdôležitejšia je snaha.
Dnes choď, a buď dobý a verný sluha. Snaž sa, lebo tvoj Pán ťa raz príde za tvoju snahu odmeniť.
Požehnanú nedeľu. +++