V Božom slove počujeme dnes známe podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi. Pozývam nás zamyslieť sa spoločne nad tým, kde je to naše miesto!?
Zdanie zvykne klamať. Tak teda ani ja teraz nemyslím na miesto, ktoré máme zaujať v kostole, ba ani žiadne konkrétne miesto, či priestor. Nie je dôležité kde máme miesto na sedenie, ba ani to, či vôbec sedíme, ale je dôležité, aké miesto zaujala naša myseľ a srdce!
Nie sme povolaní k tomu, aby sme sa hrali na dôležitejších ako sme. Čas pôstu sme začali pokorením sa – pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš. Preto to najpodstatnejšie je, aby sme zodpovedne zaujali vo svete „miesto“, ktoré nám patrí, teda ako kresťania byť ľudia so srdcom i múdrosťou, všade kde sme, odhliadnuc od svojho postavenia, pozície či iného statusu.
Jednoducho „miesto“, ktoré by sme sa mali snažiť zaujať je „ukryté“ v čnosti pokory. Človek, ktorý zaujal miesto pokory, dokáže byť na tom správnom mieste kdekoľvek je, lebo je ochotný úprimne slúžiť, pomáhať... ba čo viac, nič nerobí kvôli zisku, ale pre dobro všetkých. Inak povedané, ľudia okolo neho nie sú dôvodom porovnávania či vyťahovania sa, ale pozvaním k tomu, aby spoločne kráčali či ťahali sa k dokonalosti už tu na zemi...
Pokúsim sa zaujať toto miesto...?