Istý bohatý a sebecký človek navštívil múdreho rabína. Rabín išiel s ním k oknu a spýtal sa ho: „Čo vidíš vonku?“ „Ľudí.” — odpovedal boháč. Nato ho zaviedol k zrkadlu. „A teraz čo vidíš?“ „Seba,“ znela odpoveď. Tu rabín povedal: „Okno je zo skla aj zrkadlo je zo skla. To, čo ich odlišuje, je tenká vrstva striebra na zadnej strane.“
Moji milí, tento príbeh mi prišiel na myseľ, keď som si prečítal responzoriový verš: Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.
Chcem nás dnes všetkých pozvať, aby sme spravili čosi „netradičné“. Postavme sa pred „zrkadlo“ a zahľaďme sa do neho... nie preto, aby sme videli „zovňajšok“, ale preto, aby náš pohľad neostal len na povrchu! Aby sme objavili „tenkú vrstvu toho vzácneho v sebe“.
Totiž pri tomto „inom“ pohľade na seba sa nám „odkryje“ srdce, ktoré je vo vnútri každého jedného z nás... iba pri pohľade do hĺbky, dokážeme začuť Pánov hlas a zároveň obmäkčiť to svoje „ukryté“ srdce. Dôležité je nezľaknúť sa pravdy, ale ochotne s ňou pracovať!
Má to však „háčik” — zrkadlo nerozpráva! Čiže ono nám nepovie ako hlboko, či ako dlho je potrebné hľadieť... Preto je potrebné postaviť sa aj pred „zrkadlo“, ktoré je schopné vysloviť pár slov... no, zároveň si treba uvedomiť, že aj ja môžem byť tým zrkadlom pre druhých, preto je potrebné, aby zrkadlo bolo čisté, totiž len vtedy sa ukáže skutočný obraz...