V jednu krásnu slnečnú sobotu (spočiatku to tak nevyzeralo, no nakoniec sa počasie umúdrilo) sme sa my, mladí našej farnosti spolu s pánom kaplánom Lukášom a Martinom vybrali na výlet - na vrch Kohút. Ráno sa skupinka dobre a športovo naladených ľudí stretla pod lesíkom. Aj keď to najprv vyzeralo, že nás bude iba zopár, nakoniec nás bolo požehnane. Zoznámili sme sa, urobili spoločnú selfie, ktorá nesmela chýbať a išli. Počasie nám naozaj prialo, takže cesta bola bezproblémová, a hlavne veselá :). Kecali sme, spoznávali sa a, samozrejme, s radosťou kráčali do cieľa. Ubehlo to veľmi rýchlo, ani sme sa nenazdali a hľa – kríž. Áno, ten kríž stál na vrchu Kohút. Boli sme tu. Trocha spotení, no naplnení úžasným pocitom.
Keď som zbadala ten nádherný výhľad, hneď mi napadol úryvok žalmu: „Kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“ Naozaj, tá cesta stála zato. Bola som vďačná, že som tu mohla byť s takými skvelými ľuďmi a predovšetkým s mojím nebeským Ockom. Ani na vrchole nesmela chýbať spoločná fotka. Po jasaní nad výhľadom sme si našli ohnisko, kde sa dá opekať (boli sme už poriadne hladní :D). Páni kapláni s chlapcami nám urobili oheň a začalo sa opekať. Pochutili sme si na špekáčikoch, slaninke, klobáske, ale aj zeleninke z našich záhrad. Ako správni turisti a slušní ľudia sme za sebou poupratovali, zhasli oheň a bol čas ísť späť. Cesta naspäť sa mi zdala ešte rýchlejšia. S dobrými ľuďmi a Božou prítomnosťou všetko ubehne rýchlo a nezdá sa to ani náročné. Povedzme si úprimne, práve takéto chvíle by mohli trvať dlhšie. Jedna z našich zastávok bola na Šanci pri krížoch, kde sme sa spoločne pomodlili Korunku Božieho Milosrdenstva a poďakovali za úspešne zvládnutú 16 kilometrovú trasu. Kaplán Martin nám dal aj novokňazské požehnanie a mohli sme sa rozísť. Aj keď domov sme išli každý svojou cestou, verím, že nás spája nielen spoločná cesta na Kohút, ale aj spoločná a milosrdná cesta k Bohu.
