Babie leto plytvá lúčmi, chytá nás do svojich pavučín. Čas ako stvorený na späť. I ja sa pomalým krokom blížim ku kostolu Františkánov v Prešove, nášmu útočišťu v študentských časoch. Koľko sviečok sme v ňom zapálili pred skúškami! A to sme vôbec ani netušili, že tie ozajstné, ktoré nenájdeš presne opísané v žiadnej učebnici, nás ešte len čakajú. Lebo každá teória života stráca akýkoľvek význam v porovnaní so životom samým (Oscar Wilde).
Dnes, už poučená praktikantka, opäť ta idem „zapáliť“ sviečku. Ako poďakovanie za všetko, čo mám, čo som dostala. Chcem však tiež prosiť o silu bezvýhradne, bez „zoznamu potrieb“ zveriť sa do rúk Toho, čo sa i bez neho vo svojej dobrote – postará.
Vraciam sa k aleji, po ktorej sme denne kráčali do školy i zo školy. Na jej konci v pekné dni sedával slepec. Už poznal naše kroky, hlasy, aj doby príchodov a odchodov. Vyhrieval sa na slniečku a podľa intenzity jeho lúčov uhádol, kedy sme ušli z vyučovania, kedy nás predčasne vyhnal z hodiny profesor hudby, keď už nezniesol naše fidlikanie. Vždy sa k nám prihovoril, nikdy sa nesťažoval. Vedel byť vďačný za to, čo má – kúsok miesta pod slnkom...
Práve spomienka naň, sivú ľudskú kôpku, evokuje v mojej mysli úvod z jednej homílie – legendu o tom, ako Boh pozval na stretnutie všetky cnosti, aby ich zoznámil. Čoskoro sa však zistilo, že ony sa už poznajú. Len dve z nich bolo treba vzájomne predstaviť: Dobrotu a Vďačnosť, pretože sa nikdy nestretli. I toto mi niečo pripomenulo...
