Jeden príbeh hovorí o tom, ako Boh stvoril svet. Boh totiž vo svojej prozreteľnosti dokáže predvídať všetko, čo sa na tomto svete stane. Vo svojom pohľade na svet však videl pád prvých ľudí, videl všetky vojny, pohromy a nešťastia, videl všetko zlo a bolesť, to, ako ľudia ubližujú jemu i sebe navzájom. A vtedy zaváhal... Ale potom sa pozrel ešte raz a uvidel vieru Abraháma a všetkých verných, videl krv mučeníkov a slzy vyznávačov preliate pre vieru v neho, a kvôli nej nakoniec stvoril svet.
Je to len príbeh. Ale hovorí o niečom veľmi závažnom. Hovorí o tom, že viera verných nesie tento svet a dáva životu zmysel. V ťažkých časoch, ako je aj tento, v úprimne hľadajúcich ľuďoch vyvstáva otázka po zmysle života, po zmysle sveta. Oplatí sa ešte žiť na tomto svete, ak víziou dní nášho života je bolesť, strádanie, utrpenie...? Oplatí sa dnes ešte narodiť, ak jediné, čo by sme mohli od života očakávať, je len realita tohto sveta? Ak človek žije iba pre tento svet, je naozaj ťažké žiť svoj život pokojne a radostne. Každodenná skúsenosť nás o tom presviedča sama. Ak by teda našou jedinou možnosťou bola iba nádej, ktorú nám ponúkajú naše oči, mohli by sme zostať v rozpakoch. Ale v takýchto chvíľach bolesti či samoty, sa jedine možnosť nadprirodzeného života javí ako jediné ospravedlnenie života, prečo ešte aj dnes človek môže túžiť priviesť dieťa na tento svet. Jedine krst a viera, ktorá nesie v sebe prísľub iného života, ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo“ (porov. 1 Kor 2, 9), je tým dôvodom, prečo sa ešte oplatí žiť. Pretože viera nesie tento svet, viera nesie ľudský život, viera ospravedlňuje náš život.
„Nie náhodou sa kresťania v prvých storočiach museli učiť Vyznanie viery naspamäť. Slúžilo im ako každodenná modlitba, aby nezabudli na úlohu, ktorú prijali pri svojom krste. Závažnými slovami to pripomína sv. Augustín v homílii o odovzdávaní Kréda tým, ktorí sa pripravovali na krst: „Vyznanie (Credo) svätého tajomstva, ktoré ste prijali všetci spoločne a ktoré ste dnes jednotlivo ďalej odovzdali, to sú slová, na ktorých je pevne postavená viera matky Cirkvi, a to na pevnom základe, ktorým je Kristus, Pán [...] Vy ste ho teda prijali a ďalej odovzdali, no v mysli a v srdci ho musíte mať stále prítomné, musíte ho opakovať na vašich lôžkach, premýšľať o ňom na námestiach a nezabúdať naň pri jedle: a tiež, keď vaše telo spí, musí v ňom vaše srdce bdieť“ (Porta Fidei 9).
Viera v konečnom dôsledku ukazuje iba na Krista, Boha, ktorý premohol smrť a bolesť (pozri 1 Kor 15, 54 − 57). V ňom, v jeho kríži a zmŕtvychvstaní, každá bolesť nesie v sebe už dnes prísľub zmŕtvychvstania. Prežívame ešte Rok sv. Cyrila a Metoda a pápežom Benediktom XVI. vyhlásený Rok viery. Oba tieto roky chcú upriamiť našu pozornosť na nás samých, na naše vnútro. Sú výzvou na preskúmanie nášho zmyslu života, sú výzvou na zdôvodnenie našej nádeje (pozri 1 Pt 3, 15). Sú zároveň otázkou pre nás, či je viera v našom živote len niečo okrajové, alebo či je jeho podstatnou časťou nášho života.