Štyridsať dní. Obdobie, počas ktorého sme bojovali sami so sebou, hľadali správnu cestu a učili sa obete pre iných, sa práve skončilo. Teraz prišlo vyvrcholenie celého nášho snaženia a prípravy. Máme možnosť opäť vidieť, ako sa nám Boh ukazuje v celej svojej sláve. Porazil všetko zlé a pripravil nám tak to najkrajšie, čo mohol ľudstvu dať. Nie však s leskom a pátosom, ale na dreve nasiaknutom Jeho krvou. Bolesť, klince, bič a kríž. Kríž... Zdá sa, že po ňom nasleduje už len tma a bezútešnosť. Po troch dňoch ale znova prichádza Svetlo sveta a vlieva nám do sŕdc novú nádej, že smrťou to všetko iba začína.
Aj keby sme však do hĺbky kontemplovali Kristovo umučenie, aj keby sme o ňom rozmýšľali hoci aj hodiny a neviedlo by nás to k pokániu, bolo by to zbytočné. Boh nám dal všetko, dokonca aj svoj život. Táto skutočnosť z nás nevyhnutne musí urobiť ľudí, ktorí čoraz viac túžia po Jeho prítomnosti. Umučenie a vzkriesenie v nás vyvoláva dve veci – to, že naša ľudská nemohúcnosť je oveľa väčšia, ako si často myslíme a že Božia láska je nekonečne veľa ráz väčšia, ako si vôbec dokážeme predstaviť.
Práve v tomto období má náš život zase dostať nový rozmer. Veľká noc je naozaj veľká. Raz som v jednej knihe čítala tento výrok: „Ak nás miluje čo i len jeden človek, miluje nás celý svet.” Ak nás teda miluje Boh, o čom sa aj v tomto období presviedčame, miluje nás celý vesmír.