Tohtoročný pôst sa s manželkou modlíme krížové cesty doma, keďže pri dvoch malých deťoch je to v určených časoch komplikované dostať sa do kostola. Sme však nesmierne vďační, že sme na 4. pôstnu nedeľu mali k deťom opateru a mohli sme ísť obaja spolu na krížovú cestu do chrámu. Netušili sme, že nás čaká dvojnásobné požehnanie. Jednak sláviť ju spolu ako farnosť a tiež za aktívnej účasti našich chorých a postihnutých sestier a bratov spolu s ich najbližšími. Bola to fakt sila, určite nám dáte mnohí zúčastnení za pravdu.
Ďakujeme! Našim chorým a postihnutým za svedectvo viery a vytrvalej lásky. Tak, ako čítal Marek v dvanástom zastavení, možno sú vaše ruky či telá nehybné alebo nevládne, ale často majú moc urobiť viac, ako tie naše zdravé. Zdá sa nám, akoby ste nás vtedy v nedeľu všetkých silno objali. Tento Boží dotyk cez vás bol milujúci a uzdravujúci. Myslíme, že mnohé slzy, ktoré vtedy v kostole popadali na zem, boli len prirodzenou reakciou na tento hlboký dotyk a neboli len nejakými bedákajúcimi slzami. Ďakujeme aj vašim najbližším, ktorí vás sprevádzali – hlavne za to, že takto vás každý deň sprevádzajú a nesú s vami vaše osobné kríže. Ďakujeme pracovníčkam charity za ich pomocné ruky a otvorené srdcia a za to, že to celé „spískali“.
Myslím, že mnohým ostane táto krížová cesta dlho v pamäti, veď zakaždým, čo si na ňu spomenieme, máme až zimomriavky po tele. Pre nás osobne bol tento zážitok aj výzvou viac vás podporovať modlitbami i úsmevom a milým slovom pri najbližších stretnutiach s vami – či už v kostole, alebo niekde v meste.