V mučivom tichu jarnej noci, v Getsemanskej záhrade kľačal sám.
Vedel, čo ho bude čakať, koľko ťažkých múk a krvavých rán.
No on to chcel spraviť, dať život pre lásku,
A prečo? Mnohokrát kladiem si túto otázku.
Bol synom Boha, mohol mať všetko, čo len chcel,
vybral si cestu človeka a toľko si na nej vytrpel.
Narodil sa len v biednej maštali, no ľudia na nebi videli jeho hviezdu,
žil ako chudobný tesár, no do ľudských sŕdc našiel si cestu.
Neučil ľudí, ako ničiť šťastie iným, ubližovať a zabíjať,
ale ukázal cesty lásky, aby sa ľudia už viac smrti nemuseli báť.
Láska je o odpúšťaní, mať radšej druhého viac než seba,
kto ňou kráča, ochutná spásu a púť vedúcu do neba.
Čo je to nebo? Len cieľ nášho bytia? Nie, nebo môžu mať ľudia na Zemi,
stačí žiť s jeho láskou, stačí milovať a budeme ľúbení.
Tak začni žiť odznova, nech jeho obeta lásky nebola zbytočná,
dal život za každého z nás, aby sa mohol každý do neba raz k Nemu dostať.
On jediný bol bez hriechu so srdcom plným lásky, no trpel najväčšmi z nás,
bolesti ho pribitého na kríži mučili tak neskutočne dlhý čas.
No horší je ten pocit, že dal všetko, aby každý mohol raz večne žiť,
namiesto toho vysmiali sme sa mu do tváre, hoc jediný bol nevinný ...
