Evanjeliové posolstvo, ktoré sv. Cyril a Metod preložili pre slovanské národy, a pri tejto práci múdro vynášali z cirkevného pokladu "staré i nové veci", bolo odovzdávané hlásaním a katechézou v súlade s večnými pravdami a zároveň bolo aj prispôsobené konkrétnej historickej situácii. Vďaka misijnému úsiliu oboch svätcov, slovanské nár ody si mohli po prvý raz uvedomiť svoje povolanie a mať účasť na večnom zámere Najsvätejšej Trojice vo večnom pláne spásy sveta. 
Takto poznali aj svoju vlastnú úlohu v dejinách celého ľudstva, stvoreného Bohom Otcom, vykúpeného Synom Spasiteľom a osvieteného Duchom Svätým. Vďaka tomuto hlásaniu, schválenému v tom čase Cirkvou, tak rímskymi biskupmi, ako aj carihradskými patriarchami, Slovania sa mohli cítiť spolu s ostatnými národmi zeme potomkami a dedičmi zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom. Takýmto spôsobom, vďaka cirkevnej organizácii, zriadenej svätým Metodom a vďaka tomu, že si uvedomili vlastnú kresťanskú identitu, prevzali svoje miesto a údel v Cirkvi, ktorá bola teraz založená i v tejto časti Európy. Preto aj ich dnešní potomci zachovávajú radostnú a záväznú spomienku na toho, ktorý sa stal ohnivkom reťaze veľkých hlásateľov Božieho zjavenia v Starom i v Novom zákone: "Po tomto všetkom milostivý Boh... za našich čias pre náš národ, o ktorý sa dovtedy nikto nestaral, poslal nášho učiteľa, blaženého Metoda, aby vykonal dobré dielo; jeho čnosti i boje prirovnáme bez tohto, že by sme sa museli červenať, k čnostiam a bojom tých starých bohumilých mužov" (Z encykliky pápeža Jána Pavla II. „Slavorum Apostoli“ z r. 1985, b.20)
