Milujem doznievanie,
keď refrén ticha vanie,
aj prázdno premostí.
Znie v ňom, čo ozaj bolo
súzvukom, pravdou, slovom.
Znieš v ňom Ty, ktorý si.
Ruchom sa signál ruší.
Ty si skryl na dno duší
tušenie večnosti?
Pozvanie neslýchané!
Voláš mňa? Stále? Pane!
Skôr než svet stvoril si?
Obrysy hľadám ticho.
No ako ďaleko
je od západu východ?
Či nebo od zeme?
Uveriť môžeme?
Slovo sa telom stalo.
Z Lásky hlas: „Nechci málo!
Skús, presvedč sa...
A ži!“