Maďarský básnik Dezider Kosztolányi stratil v mladosti vieru, a len na konci života sa k nej znovu vrátil. Ale aj v období, keď bol od viery vzdialený, sympatizoval s katolicizmom, pretože hovorieval – „toto náboženstvo je krásne”.
Raz sa takto vyjadril pred svojím priateľom, ktorý bol zároveň katolíckym kňazom: „Neexistuje ešte jedno také jedinečné, žiarivé náboženstvo, ako je vaše. Je čírou poéziou…
Ani netušíte, akým krásnym robí váš život, ktorý sám v sebe je ťažký a únavný. Svojimi sviatkami ste rozdelili rok na časti. Do ich služby ste postavili vrcholy umenia: v stavebníctve, sochárstve, maliarstve, hudbe aj poézii.
1. novembra, keď jeseň spôsobuje vädnutie v prírode, zavediete ľudí na cintoríny a rozsvietite sviečky a kahančeky. Hroby posypete kvetmi a pripomeniete svetu pominuteľnosť…
Potom prichádza december: ranné omše plné očakávania… V modrej hmle rána sa ľudia so svietidlami vydávajú na cestu smerom k osvetleným malým dedinským kostolom a celým srdcom spievajú starobylé adventné piesne. Dni sa stále skracujú, tma je stále hustejšia a noc dlhšia. Vy však hovoríte: Nebojte sa! Príde niekto, kto zaženie tmu a rozsvieti svetu nevídané svetlo. Ľudia v advente očakávajú svetlo a dúfajú. V očakávaní sa rodí túžba po darovaní.
Tajne kupujete darčeky svojim drahým, aby ste narodenie svetla oslávili v láske a spolu. A uprostred najhlbšej tmy, 24. decembra, usporiadate v opojení Ježišovho narodenia ten jedinečný a neopakovateľný ohňostroj vianočný, ktorého iskry vidieť od New Yorku až po Tokio. Radosť je veľká, roztancuje sa celý svet.
Ale o niekoľko týždňov chytíte človeka za šticu a poviete mu: dosť. Popol sypete na jeho vytriezvenú hlavu a pripomínate mu: Spomeň si, človeče, že prach si a na prach sa obrátiš! A usilujete sa presvedčiť svet, že každý musí trpieť. Posielate ľudí na Kalváriu a vysvetľujete im krásu utrpenia… A prichádza Veľký týždeň, onemejú zvony, stavia sa hrob Veľkého Zosnulého. A svet s úžasom stojí pred veľkou hrobkou.
Na Bielu sobotu rozozvučíte zvony. Oblečiete si zlatý šat a pohne sa procesia, jasajúca, spojená radosťou. Aleluja! Kristus vstal z mŕtvych, aleluja! Všade okolo stoja stromy a zelenými púčkami pozerajú na vás. Áno, áno, hovoríte, naozaj je tu vzkriesenie, je tu jar.
Toto všetko ja také krásne, že by sa Cirkev nesmela zrušiť ani vtedy, keby sa ukázalo, že Boh neexistuje ani na nebi, ani v srdciach. Keby nejaká hrozná moc zničila všetky kvety a premenila by zem na šedú púšť, alebo keby zrušila šport, túto hračku moderného človeka, nebola by to taká veľká škoda, ako keby zrušili Cirkev!”
S takýmto obdivom hovoril básnik o sviatkoch Cirkvi, o cirkevnom roku, a to v dobe, keď nebol veriaci. A my? Uvedomujeme si krásu a zmysel cirkevného roka?