Ani neviem kedy sa to presne stalo, ako som si tento deň obľúbila, ale z roka na rok prichádzam na to, že ho mám radšej a radšej. Deň, v ktorom – ako by sa mohlo zdať – sa nič nedeje. Ježiš je mŕtvy, pochovaný v tmavom hrobe zavalenom kameňom. V našich príbytkoch vrcholia prípravy na „Veľkú noc“ – často zhon, upratovanie, varenie a pečenie s vôňou nervozity a príchuťou škriepok.
Rada si v tento deň čítam starobylú homíliu z liturgie posvätného čítania, ktorá v úvode hovorí: „Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov.“
Veľké ticho na zemi. Akoby celé stvorenie, príroda a vesmír ostali v nemom úžase – lebo Kráľ spí! Vyznanie viery, kde vyznávame „a zostúpil k zosnulým“ nám však hovorí ešte o inej skutočnosti, ktorú opisuje aj spomínaná starobylá homília. Hovorí nám o Kristovi, ktorý zostupuje do podsvetia, do ríše mŕtvych, aby ich vyviedol von. Adam, Eva a zástupy zomrelých v tichu zeme čakajú na Jeho víťazný hlas: „Adam, poď von! Vstaň, vyjdime stadiaľto!“ V tichu bielej soboty zaznieva obrovský výkrik nádeje a radosti : „Vstaň, poď von, vyjdi z hrobu a ži!“
Tak akosi sa tento deň snažím prežívať aj ja. V tichu a očakávaní. Snažím sa nenechať všetky prípravy na poslednú chvíľu a nepremeškať moment, kedy môžem v tichu, sediac pri Jeho hrobe, začuť aj moje meno: „Hana, poď von! Vyjdi z hrobu svojich starostí, obáv, strachu! Vstaň z hriechu a ži – ži slobodne!“
Pozývam ťa teda k prežívaniu Ticha Bielej soboty. Skús nechať všetko nedokončené a prísť sa k Božiemu hrobu započúvať do ticha celej zeme. Do ticha, v ktorom jedinom môžeš začuť Ježiša, volajúceho tvoje meno: „Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz! Vstaň, vyjdime stadiaľto! Veď ty si vo mne a ja v tebe!“