Stojím (výstižnejšie povedané, v duchu kľačím) na Cova da Iria, bývalom rozsiahlom pozemku Luciiných rodičov. Tu kdesi sa Lucia s Hyacintou a Františkom hrali, tu „vynašli“, ako neskôr spomína Lucia, spôsob, ako sa skrátene modliť ruženec, aby popri pasení oviec ostalo viac času na hry... Na tomto rozľahlom námestí večne pokračuje 13. máj 1917 : je tu i dub, sú tu aj tri omilostené deti a Senhora (Pani) v záplave svetla so svojím Posolstvom. Výzvou na pokánie, na vnútornú zmenu k lepšiemu životu i s prísľubom „budete teda musieť mnoho trpieť, ale milosť Božia vás bude posilňovať...“
Okolo mňa sa nehlučne kĺže po kolenách prosebníčka s ružencom v rukách, aby priniesla do kaplnky Zjavenia svoje prosby. Presne na to miesto, kde Božia Matka Lucii vyjavila: „Chcem ti povedať, že sa tu má postaviť na moju počesť kaplnka. Som ružencová Panna Mária. Nech sa ľudia denne modlia ruženec...“
Všetci sa ho modlíme. Súkromne i spoločne na večernom sviečkovom sprievode, kde v spleti jazykov, a predsa svorne, znie volanie... „pros za nás hriešnych...“
Prosba lemuje aj vnútorný oblúk Baziliky Panny Márie na konci námestia: „Regina Sacratissimi Rosarii Fatimae, ora pro nobis.“ Kým zvony „spievajú“ Ave, ave, ave, Mária, pozorne vnímam zvláštny obraz na hlavnom oltári – Posolstvo Panny Márie malým vizionárom, ktorých naň pripravil anjel Portugalska.
Potom rozochvene pristupujem k hrobom Františka a Hyacinty. Zdobí ich náruč čerstvých kvetov. Zrazu sa mi vybaví malá Hyacinta uprostred stáda. Lucia sa jej pýta: „Prečo ideš medzi ovcami?“ A jej malá sesternica odpovedá: „Robím to ako Spasiteľ na obrázku, ktorý som dostala. On tiež stojí medzi ovcami a jednu drží v náručí.“
Zastavím sa i v kaplnke Laus-Perenne na konci kolonády, na medzinárodnej svätej omši podám ruku neznámej, kým ona mi odpovie po portugalsky.
Ako dážď požehnania vnímam neskôr spŕšku, ktorá nás zastihne na krížovej ceste, vedúcej miestami, po ktorých chodili pastierikovia so svojím stádom.
Odnášam si zvláštny pocit pokoja ako tí, čo vedia, že už nebudú sami.