Streda. Večer je v chráme detská omša. Ktosi mi raz povedal: „Neviem, či to niekto neberie tak, že keď je „detská“, tak ostatní do chrámu nesmú. Prečo mám pocit, že na týchto omšiach ubudlo dospelých, ale aj detí?“ Pán kaplán deti zaujme a oni tú omšu prežívajú s radosťou im vlastnou. Na konci ich poučuje: „Deti, pred nami je pre nás drahý a vzácny Ježiš náš Spasiteľ a preto vieme, že sa nepatrí pred Ním mať v ústach žuvačku. Žuvačka je pokrm a my vieme, že jednu hodinu pred prijímaním nemáme nič jesť, ani piť okrem čistej – nesladenej vody. Kto má v ústach žuvačku je neúctivý, vyrušuje iných a nie je v stave ísť na sväté prijímanie“ Tak ma napadlo, že o tomto by mal pán kaplán poučiť aj niektorých mladých a dospelých, ktorých sa to týka. Naozaj počas svätej omše nie je potrebný svieži dych, ale svieža duša... A tak si žuvačku pred vstupom do kostola radšej dám za ucho ako to radil kedysi spevák Robo Grigorov vo svojej piesni.
