„Keď sa láska narodí, ... “ , spieva sa v jednej, možno nie až tak známej vianočnej piesni. A o Veľkej noci by sa azda mohlo spievať „keď sa život narodí.“
Možno je zvláštne začínať úvahy o nadchádzajúcich sviatkoch umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista pohľadom do jaslí, ale má to svoj význam. Keby neboli jasle, nebol by kríž. A keby nebol kríž, jasle by boli zbytočné. Sú to udalosti, ktoré sa nedajú od seba odlúčiť. Udalosti ruka v ruke kráčajúce dejinami kresťanstva. Bytostne sa dotýkajúce každého z nás, dokonca prežívajúce v každom z nás. Len keď sa narodí láska, môže povstať nový život. Život žitý v láske a pre lásku. Betlehemskej noci svietila hviezda. Jeruzalemská noc prešla v ráno jasom toho, ktorý sám je Svetlom.
Zelený štvrtok
„A pretože (Ježiš) miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ , píše evanjelista Ján, keď začína hovoriť o udalostiach Poslednej večere. Ustanovenie Eucharistie, ustanovenie kňazstva. Začínajúce umývaním nôh, a potom úplným darovaním seba zanechajúc sa tomuto svetu v tajomnej podobe chleba a vína. A hlboký pocit opustenosti a osamelosti. To charakterizuje nielen posledný spoločný večer Ježiša s apoštolmi, ale aj obrady, ktorými si tieto udalosti sprítomňujeme. „...teda dnes...“, zaznie iba dnes (v Prvej eucharistickej modlitbe pri slovách ustanovenia). A ešte čosi dôležité sa tu udeje. Uvedomením si tej podstatnej skutočnosti urobíme dôležitý krok v budovaní vzťahu s Kristom. Toto nie je prvé takéto stretnutie apoštolov. Avšak, „pri tomto sa definitívne potvrdia ich zväzky. Miesto prvej Eucharistie sa tak stalo miestom modlitby priateľstva.“ Takto o tom píše trapistický mních o. Jeroným. A pokračuje: „Ježiš umyl svojim učeníkom nohy. Tento skutok lásky dal pevný základ ich vzťahu, veď túžil nejako vyjadriť svoju lásku k učeníkom. Slovami už neraz vyjadril svoj vzťah k nim. No teraz prišiel čas dôverným skutkom lásky potvrdiť svoj osobný vzťah ku každému z nich. Zakaždým, keď si pokľakol a oslovil ich menom, určite sa na nich díval veľkou láskou a nehou. Napriek tomu, že učeníci nechápali Ježišov skutok, všetci mu dovolili, aby im umyl nohy. Každý z nich dovolil Ježišovej láske, aby ich spojila... Priateľstvo vždy obsahuje časť, ktorá je výlučne vyhradená samotnému priateľovi a z ktorej je vylúčená každá ďalšia prítomnosť, to, čo vyplýva z hĺbky vzájomnej výmeny. Priateľstvo je teda do určitej miery uzavretým svetom. A to platí aj pre priateľstvo človeka s Bohom: toto priateľstvo nutne obsahuje časť, ktorej naplnením je osobné spojenie, ktoré žiadne iné spoločenstvo nemôže nahradiť.“ Teda tu sa vzťah Ježiša s apoštolmi stáva ešte hlbším. Ešte tomu asi všetci nerozumeli. Ich ďalší život však nasvedčuje tomu, že sa v tých dňoch a v udalostiach, ktoré sa dejú, prebúdzajú k životu, ktorý je v nich Bohom ukrytý už od narodenia. No ešte ich čaká dlhá a neľahká cesta. Spánok, prchkosť a potom útek s Getsemanskej záhrady. Ježiš tu zostáva sám. „Vyjasňuje“ si niektoré podrobnosti s Otcom a berie Jeho vôľu na plecia. No kým si na ne položí zajtra kríž, ešte si veľa vytrpí. Telesne. Ktovie, možno duch a to ľudské i božské v ňom trpí najviac práve teraz. Keď sa lúči s tými, ktorí s ním kráčali posledné roky. Keď zanecháva tých, s ktorými ho viaže priateľstvo. A kríž už iba doplní toto neznesiteľne ťažké bremeno opustenosti.
Veľký piatok
Zostáva nám už iba padnúť na tvár. A modliť sa. Nechali sme Ho v tom samého. Slová „Ukrižuj, ukrižuj ho!“, ktoré dnes zaznievajú v pašiách, rezonujú v ušiach tých, ktorým nie je jedno, v akom stave je ich priateľstvo s Kristom. Tie slová obžalúvajú nielen Krista, ale aj nás samých z toho, že aj vieme, že ich neraz svojím životom kričíme, no aj napriek tomu ich nevymažeme zo slovníka svojho konania.
Zostáva nám teda iba prosiť. Nielen za seba. Ale priateľstvo s Kristom, po ktorom by sme mohli túžiť, nás vedie k tomu, že v ňom je nám každý človek blízky. Preto v prosbách, slávnostne prednášaných, pamätáme na všetkých ľudí. Lebo za všetkých sa Kristus necháva pribiť na drevo. Krv stekajúca po ramenách kríža je krvou spečaťujúcou priateľstvo, ktoré Boží Syn ponúkol človeku. To, čo sa začína v úplne iných dimenziách pretvárať v hornej sieni domu na Zelený štvrtok, teraz na hore Golgota pretvára dejiny celej zeme. Duch odovzdaný Otcovi. Iba tí, čo už pochopili zásah Neviditeľného, zostávajú pri kríži až do konca. Ostatní odchádzajú. Niektorí bez nádeje, lebo nepostrehli večnosť okamihu. Niektorí beznádejne, lebo dúfali, ale s týmto nerátali. Ešte nechápu večnosť tejto udalosti. Ale títo majú pred sebou príjemné prebudenie do nového rána.
Odhaľujúci kríž odhaľuje nielen veľkosť toho, čo Kristus vykonal. Odhaľuje aj našu malosť. Odhaľuje opravdivosť nášho postoja, nášho vzťahu k Ježišovi. Odhaľuje stav nášho priateľstva s Božím Synom. Pokloníme sa mu. Asi všetci. Ale či sa pred tým, čo pre nás vykonal aj skloníme, záleží od každého jedného z nás. Pomyselný bozk bude judášsky alebo priateľsky úprimný? Účasť na prijímaní Kristovho tela bude farizejsky povinná alebo úprimne túžiaca? Na to si skúsme dať odpoveď. Ticho veľkopiatočného popoludnia a sobotného dňa je na to ako stvorené.
Biela sobota
Priateľstvá dávajú životu hodnotu. Dávajú žitiu život. Prinášajú radosť, chuť, vôňu každodennosti. Prenikajú náš život zvláštnym jasom, ktorý tmavé obdobia osvetľuje nádejou, že zasa zasvieti v nás a z nás radosť. Kristovo priateľstvo nielen svieti „do tmy našich dní“, ale ju úplne preniká. Definitívne zhasína tmu, ktorá dopadá na svet i na ľudí v ňom. Nie každý dovolí, aby toto svetlo zasvietilo aj jeho životu. Horčičné semienko odumrelo. No prichádza jeho život. Si tou najväčšou nocou s tou najväčšou tmou. Lebo ráno svet prenikne to najjasnejšie svetlo. Svetlo „...a noci už viac nebude“, takže si bola najdlhšou. Aj prázdno bolo veľké. Obrovské. Priepastné. Až sme sa bolesťou prepadávali sami do seba. Ale ráno odvalilo kameň a prevalilo ho na vrch tej priepasti. A priepasti už viac niet. Bolesť v nej zostala. Odvalený kameň však otvára nový priestor. Priestor tajomstva plachiet, ktoré odhaľujú viac, ako chcú zakryť.
Toto je noc svetla, ktoré prehovorí. Prehovorí dejinami, do ktorých nás pozýva. My nie sme mimo nich. Sme ich súčasťou, odkedy sa objavili v Božom plánovaní. Iba sa tak nanovo musíme rozpomínať na našu úlohu v nich. Hľadať si v nich to svoje miesto a stotožniť sa s ním. Nie sme mimo dejín, lebo sú o nás. Dejiny sa udiali pre nás. Preto si tie najdôležitejšie udalosti vždy nanovo pripomíname. Slová o stvorení, vyslobodení. Týka sa nás to. Slová prorocky upozorňujúce na chybičky krásy, ktorých sa dopúšťame na ceste k Božej nádhere. Znejú aj nám. Slová povzbudzujúce pre okamihy smútku a ťažkostí. Potrebujeme ich počuť. Všetko to chvenie budovania dejín Boha a človeka. Budovania vzťahu Boha a človeka, niekedy viac, inokedy menej priateľsky úprimné z našej strany. Chvejúci hlas zimomravého Aleluja vzkriesenému Víťazovi prepuká v radosť, ktorá, prežívaná úprimne a plne pochopená, chce vyjadriť svoju vieru a pripomenúť si tú prvú dôležitú udalosť, ktorá nás nasmeruváva na cestu spásy. Krst
A bola noc a bolo ráno, deň prvý. A Boh stvoril nové nebo a novú zem a bol na nej Život.