V utorok 23. augusta sme okolo obeda dorazili do blízkosti Benátok. Vystúpili sme z autobusov, nastúpili sme na loď a previezli sme sa do svetoznámeho talianskeho mesta, ktorého dejiny siahajú až do 5. storočia.
Kým sme prišli na Námestie sv. Marka, kde sa vypína Bazilika sv. Marka a Dóžací palác, boli asi 4 hodiny popoludní. Baziliku a ostatné pamiatky však už zatvárali. Keď sme sa pozreli na dlhý rad pred bránou, zhodnotili sme, že dnu sa už nedostaneme, a tak sme si ich krásu obzreli aspoň zvonku.
V prehliadke mesta sme pokračovali ďalej, obdivovali sme benátsku architektúru, stovky mostov, úzke uličky, cez ktoré sme museli prechádzať po jednom, rôzne gondoly, ktoré obyvatelia Benátok používali ako MHD. S pomocou mapy sme sa dostali na opačnú stranu mesta k železničnej stanici. V nej sme si pozreli vlaky, o ktorých sa nám na Slovensku môže zatiaľ len snívať.
Benátske slnko zapadlo a nám hlad nedovolil pokračovať v ceste ďalej, preto sme si sadli na lavičky a ako praví Slováci sme si vytiahli železné zásoby a posilnili sme sa. Potom, čo sme prešli pešo celé Benátky, sme sa totálne vyčerpaní vrátili na loď, ktorá nás odviezla k autobusom.
Na parkovisku v Lido Di Jesolo nás už čakali ostatní pútnici a kňazi, ktorí sa pripravovali na sv. omšu. Po sv. omši, ktorú sme mali na parkovisku pri autobusoch, sme sa vydali na našu poslednú cestu. Cieľ bol jasný – Slovensko. Stále unavení a dolámaní z autobusov, v ktorých sme strávili posledné 3 dni, sme sa ráno zobudili v Slovinsku a popoludní sme už boli na Slovensku v Prešove, kde sme sa duchovne naplnení stretli s našimi blízkymi, ktorí po nás prišli, aby si nás odviezli do našich domovov.