Mladí sa rozhodli: „Ježišu, chcem Ti odteraz dôverovať...“
Veronika Zvijáková
Nazbieralo sa nás akurát do jedného autobusu, aj keď na poslednú chvíľu, ale predsa. :-) Plní očakávania a radosti sme nastúpili v piatok poobede do autobusu a spokojne pod ochranou Panny Márie a sv. Krištofa sme vyrazili.
Ubytovanie sme mali zabezpečené blízko pri Sanktuáriu Božieho milosrdenstva, bolo naozaj útulné a poskytlo nám priestor na sv. omšu, večeru, ale i na večerné debaty na izbách. Navštívili sme kaplnku, kde je 24 hodín vyložená sviatosť oltárna a v tichej adorácii sme ukončili piatkový deň. Sobotné ráno nás privítalo čerstvým sniežikom a štipľavým vetrom, no to nás neodradilo, aby sme sa vybrali prezrieť si nádherný kráľovský hrad Wawel v starom meste. Na obed nás zahriala teplá polievka a naša cesta pokračovala.
Navštívili sme hlavný chrám Sanktuária, podzemné kaplnky i vysokú vežu s výhľadom na celý Krakow. V slovenskej kaplnke, ktorá sa nachádza, ako ostatné národné kaplnky, v podzemí, nás privítala rehoľná sestra, ktorá nás oboznámila s históriou tohto posvätného miesta. Dozvedeli sme sa opäť niečo viac o sv. Faustíne a o Božom Milosrdenstve i to, že celé Sanktuárium je postavené ako symbol veľkého korábu. Sila a posvätný pokoj, ktorý z tohto miesta vanul, bol úchvatný. Tento dlhý deň sme zakončili sv. omšou v spomínanej slovenskej kaplnke. Plní krásnych zážitkov sme unavení, ale spokojní nasadli do autobusu a šťastlivo dorazili domov.
Pre niektorých to bol výlet, avšak pre väčšinu z nás púť s príležitosťou viac sa zahĺbiť do seba a rozhodnúť sa kráčať novou cestou. Cestou so životným postojom vyjadrujúcim dôveru v nášho Pána: „Ježišu, dôverujem Ti.“ Dostali sme odvahu, tak ako sv. Faustína, povedať „áno“ Bohu a dať mu svoje srdce.
Vďaka patrí všetkým, ktorí nám umožnili tento malý únik z reality. Aj vďaka takýmto akciám sa môžeme my, mladí z rôznych spoločenstiev, navzájom k sebe približovať a spoločne kráčať po ceste, ktorú nám prichystal Boh. A, samozrejme, veľká vďaka patrí pánovi kaplánovi Milanovi a don Imrovi za nezabudnuteľné spestrenie tohto víkendu.
Mládežnícka púť do Krakova
Silvia Švorcová
Cestou do Krakowa, do Sanktuária Božieho milosrdenstva boli naše srdcia plné očakávaní, otázok a zároveň radosti. Cesta bola dlhá a my sme mali čas obdivovať krásy sveta a zvelebovať tak Boha. Konáre stromov tancovali pre nás vo vánku a maličké snehové vločky sa sladko rozplývali na zemi. Bolo to krásne :-).
Z myšlienok nás vytrhol až radostný oznam - sme na mieste. Po vystúpení z autobusa naše kroky viedli k najbližšej ubytovni. Izby boli útulné a veselé :-). Po rýchlom udomácnení sa nasledovala sv. omša. Prebiehala v rodinnom, bratskom spoločenstve. Myslím, že Ježiš mal z nás určite veľkú radosť. Hneď po stretnutí s naším Pánom sme sa s chuťou pustili do večere. No deň sa ešte neskončil... Naše kroky totiž niečo silné ťahalo k Sanktuáriu Božieho milosrdenstva. A tak sme načúvali tomuto volaniu a zašli na pár chvíľ do kaplnky Ustavičnej poklony.
Ráno plní novej sily sme pokračovali v našom putovaní a to najhlavnejšie a najkrajšie bola druhá návšteva Sanktuária Božieho milosrdenstva. V slovenskej kaplnke nám sr. Mária - Terézia porozprávala o zmysle tohto celého. O tom, že Božie milosrdenstvo voči nám je obrovské. A Boha nezraňujú tak bolestivo naše hriechy, ale naša nedôvera voči jeho milosrdnej láske. Veď kto, ak nie Boh, nás môže viac milovať? Jemu nevadí naša bieda, on vie o našich slabostiach. On chce našu dôveru a lásku. Ježiš od nás žiada dôveru voči nemu a preukazovanie milosrdenstva voči blížnym (skutkom, slovom a modlitbou).
Potom sme sa spolu s ostatnými odobrali na miesto, kde sa sr. Faustíne zjavoval Ježiš. A kde sú jej relikvie. Tam sme sa o 15-tej hodine popoludní spoločne modlili korunku k Božiemu milosrdenstvu. Lebo práve v túto hodinu Boh dáva veľké milosti a žiadnej duši neodmietne jej prosbu. Bol to silný zážitok. Cítila som obrovskú Božiu prítomnosť. Vedela som, že Boh práve objíma svojím milosrdenstvom mnohé duše a udeľuje im neskutočné milosti. On vďaka svojmu víťazstvu na kríži dokáže aj tie najbiednejšie nedostatky a hriechy premeniť na milosti.
Naše putovanie sa však ešte neskončilo. Ale ono naďalej trvá, ako povedal náš pán kaplán Milan. Celý náš život je totiž jedno veľké putovanie po tejto zemi. Až v nebi sa toto putovanie skončí. Všetci sme iba pútnikmi do nebeskej vlasti. Táto zastávka na púti nám však veľa dala. A prajem si, aby sme nikdy nezabudli na Božie milosrdenstvo a spolu so sv. sr. Faustínou mohli každý deň plní radosti nanovo povedať: „Ó, Bože môj, moja jediná nádej, v Teba som zložila celú svoju dôveru a viem, že nebudem sklamaná.“ (Den. 317)
PS: Vďaka patrí Bohu, no aj nášmu kaplánovi Milanovi Supekovi a don Imrichovi za sprostredkovanie tejto púte. Ďakujeme :-)
