Čo sú Vianoce? Oblátky, vôňa medu a škorice? Rodinná pohoda a stromček, ktorý sa ligoce? Áno, zvykli sme si, že to všetko akosi patrí k Vianociam a dotvára ich atmosféru. Avšak, netvorí ich podstatu!
Často ostávame fascinovaní z krásneho obalu čokolády, a samotnú čokoládu nikdy neochutnáme. Čokoláda, aj keď bez obalu, má svoju hodnotu. No ale čo s prázdnym obalom od nej? Stráca svoju úlohu a končí v koši. A teda ruku na srdce: Ako to vyzeralo posledné dni u nás doma? Po „štedrej večeri“ a rozbaľovaní darčekov sme hneď utekali k televízoru, aby nám nebodaj neuniklo niečo z „vianočnej nálady“ a skončilo to len znudeným prepínaním kanálov, prípadne rodinnou hádkou? Alebo sme dokázali, ako rodina, sadnúť si, porozprávať sa, zahrať si „človeče“, či karty alebo len tak sa smiať „z ničoho“ a tešiť sa, že sme spolu? Či dokonca poďakovať Bohu, že je Emanuel – teda s nami – v našich radostiach i trápeniach tohto roku znovu? Možno nám opäť unikla „dráma vykúpenia“ a ostala nepochopená.
Anjel zvestoval Márii, že sa stane matkou Božieho syna, dlho očakávaného Mesiáša. Každá izraelská žena po tom túžila, pravdepodobne i Mária. A predsa ostáva zaskočená. „Ako? Veď som ešte panna?“ Aj my často ostávame zaskočení Božími výzvami a nedokážeme si predstaviť ich realizáciu.
Potom stretnutie Márie s Jozefom. „Jozef, som tehotná... No nie s tebou. Ale ani s iným... To Duch Svätý. Chápeš? Asi nie...“ Opäť nasleduje Boží zásah a vo sne sa mnohé vysvetľuje. A ďalšia veľká odpoveď viery, ďalšie ÁNO. Jozef prijíma Máriu.
Už by to všetko malo byť v pohode, no nie? Avšak, ďalšie prekvapenie, pre Jozefa i Máriu nové trápenie – cesta do Betlehema (t. j. asi 150 km pešo). A to ešte v pokročilo štádiu tehotenstva. A v Betleheme? Žiaden hotel! Nebolo pre nich miesta... A tak kdesi len na okraji, ako nejaký bezdomovec, prichádza Boží syn na svet. A aby toho nebolo „veľa“, útek do Egypta, bez bližšej špecifikácie cieľa. „Bože, prečo? Veď ide o tvojho Syna. Tak prečo sa všetko takto komplikuje? Mohol by si to zariadiť nejako ináč! Ach, prečo musím toľko trpieť, keď si Všemohúci...?“ A takto to pokračovalo ďalej, celý život. A končilo to kdesi pod krížom za Jeruzalemom. Ďalšie prekvapenie však prišlo s tretím dňom.
Často nám možno uniká „dráma viery“ každého jedného svätca, každého človeka, ktorý sa rozhodol kráčať Pánovými cestami a slúžiť Bohu celým srdcom. Myslím si, že predošlé generácie si tento životný zápas veľmi dobre uvedomovali. Aj preto boli hlboko veriacimi a mali vo veľmi veľkej úcte Pannu Máriu. Aj keď ju oslavujeme ako Nepoškvrnenú, Kráľovnú či Vernú, to neznamená, že bola uchránená od každodenného boja o svoju vieru, že neprežívala to, čo často prežívame my. Bolesť, strach, utrpenie, samotu.
Dnešná, t. j. moja generácia si myslí, že ak povie Bohu svoje ÁNO, všetko pôjde ako po masle. Máme akúsi mylnú predstavu, že sa nám vyhne všetko utrpenie i bolesť. Nasledovanie Krista nie je len o radosti a príjemných pocitoch, aj keď patria k tomu. Kristus neprišiel vymazať utrpenie z tohto sveta. Kristus naše utrpenie ponechal, ale dal mu zmysel, a tak priniesol úplne iný rozmer životu človeka.
Nebojme sa vykročiť vlastnou „cestou viery“. Nemajme strach odpovedať Bohu ÁNO. Výnimočnosť svätých nespočívala v zázračných schopnostiach. Tie nemali. Ich „výnimočnosť“ spočívala v odpovedi viery, ku ktorej sme aj my všetci pozvaní. Nebojme sa prekonať svoj strach, aby sme po bolesti znovu pocítili radosť. Vyrazme už dnes. Dajme Bohu svoje ÁNO.