Skutočný príbeh jednej rodinky
(Zdroj: https://www.adoptovanedieta.sk/l/skutocny-pribeh-jednej-srdieckovej-maminky)
Lýdia odmalička túžila po veľkej rodine. Predstavovala si, aké to bude, keď ju deti budú oslovovať mama. A tak sa po ukončení štúdia začali s manželom ihneď pokúšať o bábätko.
Ale prešiel rok, dva a deti stále neprichádzali. Manželia zisťovali v čom je problém, ale lekári nedokázali nájsť žiadnu príčinu. Lýdia sa cítila sklamaná, frustrovaná a plná pochybností. Lýdiiným kamarátkam sa medzičasom narodili deti. Tešila sa s nimi a úprimne im to priala. Ale vždy, keď potom zostala sama, v duchu sa pýtala: "Prečo nie ja?" Prečo mi nie je dopriate to, čo je prirodzené a pre mnohých tak ľahko dosiahnuteľné?" Sklamanie prichádzalo vo vlnách a vtedy jej bolo veľmi ťažko. Po každej vlne bolesti sa však snažila pozbierať. Uvedomila si, že seba-obviňovanie nič nevyrieši. Život predsa musí mať zmysel. Začala teda hľadať ten svoj. S manželom sa dlhodobo venovali práci s mladými a v tom sa snažili nachádzať svoje poslanie. Strávili takto s uspokojením niekoľko rokov. Ale v hĺbke duše sa myšlienky o dieťati pravidelne vracali. Jedného dňa nadhodila Lýdia svojmu manželovi možnosť, o ktorej dovtedy vôbec neuvažovali: "Čo keby sme si adoptovali dieťa?" Vyslovená myšlienka však začala postupne rásť a obaja manželia sa viac a viac otvárali tejto možnosti. Nechceli ísť strmhlavo do rozhodnutí, uvedomovali si obrovský podiel zodpovednosti a k prvému kroku sa preto odhodlali až o pár rokov. "Hoci sme si neboli celkom istí, zapísali sme sa do zoznamu žiadateľov, tým sa to všetko začalo." Ich životy sa čoskoro zmenili. Akoby bol odrazu každý nový deň farebný, plný očakávaní. S čím však vôbec nepočítali, bola krutá správa od sociálnej pracovníčky: "Čakacie doby sa tak predlžujú, že sa nemusíte nikdy dočkať." Svet manželov sa doslova zatriasol. To bolo posledné, čo si Lýdia priala počuť po dvoch rokoch na čakacej listine. Neubránila sa plaču. A tak sa manželia začali zmierovať s osudom. Ako hovorí Lýdia, hrajú život s kartami, ktoré im boli dané. Po nejakom čase u nich zazvonil telefón: "Máme pre vás bábätko, ktoré môžete mať o dva týždne doma, máte záujem?" Lýdia takmer nedýchala. "Áno, máme!" vyhŕkla bez zaváhania. A dva týždne, ktoré nasledovali po tomto telefonáte, boli tými najrýchlejšími dvomi týždňami v ich živote. "Okamžite sme zháňali výbavu a súbežne zariaďovali všetky formality v mojej práci, aby som mohla ísť s bábätkom na materskú. Nikdy nezabudnem na ten deň, keď sme si po tri a pol roku čakania priviezli nášho Janíka domov. Bol to pre nás neuveriteľný zázrak."
Ako čas bežal Lýdia s manželom prechádzali rozličnými obdobiami, v ktorých sa striedali radosti s výzvami. Jedna z výziev bola konfrontácia ich okolia s otázkou - Čo to bolo za ženu, ktorá dokázala takto zanechať dieťa? V ich hlase manželia často registrovali opovrhnutie. O to viac konfrontujúcich zaskočila odpoveď Lýdie. "Podľa mňa to bola hrdinka. Donosila dieťatko, dala mu život a priniesla šťastie do našej rodiny. Možno mala aj iné riešenia, ale to by sme tu dnes nestáli s našim milovaným Janíkom v náručí. Iste to vôbec nebolo pre ňu jednoduché, vzdať sa ho. Možno bola chorá, príliš mladá, alebo nemala nikoho, kto by jej pomohol."
Aj touto cestou Vás srdečne pozývame sa spoločne pomodliť Za rodiny počas slávenia večernej Sv. omše v piatok dňa 16.12.2022. Pán Boh Vám žehnaj +++