Zvony janogórskeho Sanktuária večer čo večer volajú pútnikov k modlitbe pred zázračným obrazom Matky Božej. „Maryjo, Królowo Polski, jestem przy Tobie, pamietam, czuwam!“ zjednocujú sa títo v spoločnom vyznaní. Zanedlho sa Obraz symbolicky zahaľuje...
Do rána bude skrytá nezabudnuteľná tvár, ktorú podľa legendy zachytil na doske stola sv. Lukáš. Tvár zamyslená, s pohľadom, bolestne predvídajúcim budúcnosť. Zatiaľ ešte Matka drží na ľavej ruka Synačka, pravá však spočíva na srdci. Možno sa chveje v predtuche bolesti... O nej vypovedajú i dva pozdĺžne a jeden priečny zásek šabľou na Matkinom pravom líci, stopy po ľudskej bezcitnosti.
Pred jasnogórskou Matkou padajú na kolená milióny pútnikov. V jej kaplnke na vyvýšenine, ktorá tróni Čenstochovskej, prosia... Potom nejeden z nich zanechá na jej stenách na znak vďaky za vypočutie už nepotrebnú barlu, palicu, srdiečko z kovu. Ako náhradu za svoje živé.
„Spelnia sie wola Maryi. Jestem tutaj!“, povedal Svätý otec Ján Pavol II. v roku 1979 na návšteve Čenstochovej. Iste to bola vôľa Najswietszej Dziewiczy, že som tam bola i ja, i keď viac ako o desaťročie neskôr. Nedarovala som jej však „licznu wotu“, nič z toho, čo mních na nádvorí kláštora kropí prútenou metlou, namočenou v svätenej vode. Ja som si... odniesla. Tú, „która prowadzi“.