Keď som chodil spolu s bratmi pomáhať rehoľným sestrám do ústavu pre mentálne postihnutých, mal som problém dotýkať sa týchto ľudí, prejavovať im svoju lásku. Pri kúpaní som si vždy prvý mesiac navliekal gumené rukavice. Pracovali sme na tom najťažšom oddelení, na ktorom bolo umiestnených asi dvanásť pacientov. Väčšinou to boli idioti a debili.
Jedného dňa ma veľmi rozčúlili, ja som na nich nakričal a sadol si do kresla, zobral noviny a čítal. Chodili okolo mňa. Odrazu pristúpil ku mne vtedy asi 20.- ročný Juraj. Bol do idiot, ktorý nerozprával, vydával len nezrozumiteľné pazvuky, chytil ma za ruku a viedol tmavou chodbou až na jej koniec. Zastali sme pred miestnosťou. Otvoril dvere a vošli sme do vnútra.
Stáli sme v kaplnke. Posadil ma, pohladil po ramene a odišiel. Zostal som sám so svojím Bohom. Zložil som si hlavu do dlaní a plakal. Facka, ktorú som v tej chvíli dostal od svojho Boha, bola z lásky. Vedel som to. Pochopil som, že keď nás chce Boh niečo naučiť, vystačí si aj s idiotom. to len my si myslíme, že učiť môžu iba múdri a vzdelaní.