článok: Verím v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha Sv., narodil sa z Márie Panny...

V jednom holandskom mestečku ľudia, prichádzajúci do kostola, mali vo zvyku pokloniť sa smerom k jednej bielej stene. Každý, kto prichádzal do kostola, tak urobil. Skôr než pokľakli pred bohostánkom, uklonil sa k bielej stene. Niekto sa po čase spýtal: „Prečo sa ukláňate tej biele stene?“ Nik nevedel odpovedať na túto otázku, ale všetci to tak robili. Po čase, keď v kostolíku robili reštaurátorské práce, našli pod omietkou bielej steny nádherný obraz ukrižovaného Krista. Tí predtým vedeli o tomto obraze. No súčasníci už nevideli obraz, ale robili to, čo robievali tí pred nimi.

V týchto chvíľach celý svet oslavuje Vianoce – ľudia si prajú šťastné a pokojné, tešia sa, že sú čarovné a rozprávkové, spomínajú na detstvo a atmosféru... – ale vieme prečo sú Vianoce? Nie preto, že ich máme každý rok. Nie preto, že to každý tak robí. Vianoce majú svoj dôvod – je ním narodenie Ježiša Krista – On je Darom spásy pre každého, kto v Neho uverí.

Nad tým skúsme uvažovať, lebo bez Neho nemajú Vianoce zmysel a vianočné sviatky Narodenia Pána majú byť prejavom našej viery a zároveň ju posilňovať. Je to súčasne ďalší článok z Vyznania viery, nad ktorými uvažujeme počas Roku viery.

Čo hovorí o narodení Ježiša Krista história? – Pamätáme si nedávne roky, kedy totalitná moc vyhlasovala Ježiša za mýtickú, vymyslenú bytosť. A mnohí sa ešte aj dnes pýtajú, kto je vlastne Ježiš Kristus.

Zastavme sa najprv pri historických obdobiach, ktoré predchádzali Ježišovmu narodeniu. Je zaujímavé, že takmer vo všetkých starovekých civilizáciách sa od najstarších čias dajú historicky doložiť očakávania, že raz príde akýsi Záchranca, Spasiteľ, ktorý vykúpi ľudstvo z otroctva zlého a prinesie ľudom nový začiatok a večný život (porov. Gn 3,15). Tieto správy o budúcom Spasiteľovi nájdeme u Číňanov, Indov, Peržanov, Egypťanov, Keltov, Rimanov, ba dokonca aj u Aztékov. Niektoré z nich spomínajú aj panenskú matku Spasiteľa. Za všetky spomeňme aspoň staroindickú báseň Mahabaratha, ktorá hovorí, že budúci Spasiteľ sa narodí z panny, bude pochádzať z kráľovského rodu, že zomrie za ľudí a premôže ríšu zla. Ba aj starí Gréci poznajú motív osloboditeľa ľudstva, ktorý sa narodil z neporušenej panny jediným dotykom božej ruky.

Očakávanie Spasiteľa najsilnejšie rezonovalo v židovskom národe. Bol to vlastne kľúčový moment celého ich náboženstva. Svojho dlho očakávaného Spasiteľa nazývali „Mesiáš“ (= Pomazaný). Prorocké spisy židovského Svätého písma sa mu podrobne venujú. Prorok Micheáš napr. predpovedá, že Spasiteľ sa narodí v Betleheme (Mich 5,1). Prorok Izaiáš naznačuje, aký bude jeho život, že sa narodí z Panny, bude sa volať Emanuel – Boh s nami, ale bude aj mužom bolesti a utrpenia (Iz 7,14; 53,4-5).

Nenáboženské historické pramene hovoria o Ježišovi – židovské a rímske – síce nepotvrdzujú priamo jeho narodenie, ale že žil. Spisy židovského historika Jozefa Flávia a rímskych historikov Plínia ml., Tacita a Svetónia.

V 1. st. po Kr. najväčší starožidovský dejepisec Jozef Flávius vo svojom diele „Židovské starožitnosti“ píše: „V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho možno vôbec nazvať človekom. Bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu.“ (Židovské starožitnosti XVIII, 3,3)

Plínius mladší, synovec prírodovedca Plínia staršieho, bol prokonzulom v Bitínii v Malej Ázii v rokoch 111-112 po Kr. Cisárovi Trajánovi napísal list, v ktorom žiada úpravy, ako postupovať proti kresťanom, ktorí – ako píše – „zhromažďujú sa v stanovených dňoch na svitaní za jediným účelom: spievať svoje chvály Kristovi, ktorého pokladajú za Boha“ (List 96).

Tacitus, rímsky historik a zarytý nepriateľ kresťanov (55-120 po Kr.), vo svojom diele Annales tvrdí, že cisár Nero, chcejúc odvrátiť od seba podozrenie, že on dal zapáliť mesto Rím, obvinil z toho zločinu náboženskú sektu, ktorej prívrženci sa nazývajú kresťanmi. A dodáva: „Zakladateľ tejto sekty, Kristus, bol za čias Tibéria odsúdený na smrť rímskym prokurátorom Pilátom“ (Annales 15,44).

Ďalší rímsky historik Svetonius (75-160 po Kr.) vo svojej zbierke kníh o živote cisárov píše, že za cisára Neróna kresťania boli mučení a že cisár Claudius vyhnal z Ríma Židov, ktorí z popudu akéhosi Krista (ktorého on nazýva Chrestos) robili vzbury.

Z kresťanských spisovateľov treba spomenúť Justína, filozofa z Palestíny (+165 po Kr.), ktorý vo svojom diele Apológia tvrdí, že pred 150 rokmi sa v jaskynke v Betleheme narodil Ježiš Kristus. Justín píše, že videl na vlastné oči pluhy, ktoré zhotovil Ježiš, ako tesár v Nazarete (1. Apologia, 46). Iný kresťanský mysliteľ 300 r. po udalosti píše: „V Betleheme ukazujú ešte aj dnes jaskyňu, v ktorej sa narodil Ježiš. Je to známe po celom kraji. Samotní pohania vedia, že v tej jaskyni sa narodil Ježiš, ktorému sa jeho stúpenci klaňajú.“ (Contra Celsum 1,51)

Mimokresťanské pramene nás teda presviedčajú o historickej existencii Ježiša Krista. No oveľa dôležitejšie je pre nás veriacich to, čo o Kristovi tvrdia kresťanské náboženské spisy. Lebo ony neopisujú Ježiša Krista len ako historickú osobu, ktorá sa kedysi zjavila na javisku dejín a potom zapadla do minulosti. V evanjeliách sa stretáme s Kristom živým, neprestajne prítomným medzi nami so svojím slovom a svojím životom. Kresťanské pramene sú časovo najbližšie k Ježišovej dobe a zachytávajú jeho osobnú charakteristiku, pôsobenie a posolstvo. Sú to najmä 4 evanjeliá, listy apoštola Pavla a diela cirkevných otcov z prvých storočí.

Čo hovoria o Ježišovi Kristovi? Prišiel v plnosti časov – čas Božích prísľubov a prorockých predpovedí o Mesiášovi sa naplnil v konkrétnej historickej dobe pred 2000 rokmi. Príchod Božieho syna na túto zem medzi ľudí bol nenápadný a pokorný. Bolo to doslova láskavé sklonenie sa Boha k ľuďom.

Ako sa to stalo? Opisuje to sv. Lukáš v evanjeliu (1, 26 – 38) poznáme úryvok o zvestovaní P. Márii. Najprv si ale povedzme kúsok biblickej histórie.

Po náboženskom prenasledovaní v 2. stor. pred Kr. zvíťazili v Izraeli Machabejci a potlačili grécku nadvládu. Na 70 rokov obnovili Dávidovo kráľovstvo. Krajinu však zmietali spory, vraždy, nepriateľstvá, až sa v roku 63. opäť dostala do závislosti od cudzích – tentoraz od Rimanov. Táto nová nadvláda ešte viac znásobovala túžbu po Mesiášovi. Národ bol v politickom i morálnom otroctve. Preto väčšina Izraelitov očakávala iba politického Mesiáša, ktorý oslobodí Izrael od Rimanov.

Existovala však náboženská skupina tzv. „chudobných Jahveho“ (anavím), ktorí očakávali duchovného Mesiáša. Bolo to zdravé náboženské hnutie, ktoré verilo, že podľa predpovedí prorokov príde Mesiáš – Záchranca a bude ohlasovať blahozvesť pre chudobných, trpiacich a prenasledovaných. Do tohto hnutia patrili veľké postavy na začiatku Nového zákona – Zachariáš a Alžbeta, Ján Krstiteľ, Simeon a Anna, Jozef a Mária.

A práve v tejto plnosti časov, keď Rímsku ríšu viedol cisár Augustus (v rokoch 27 pred Kr. – 14 po Kr.) a v Izraeli kraľoval Herodes Veľký (v rokoch 37 pred Kr. – 4 po Kr.), nastal ten čas. Narodil sa Ježiš v Betleheme.

Ako by sme vyplnili jeho „rodný list,“ aby v ňom boli správne všetky položky?

1. Meno: Ježiš (Jehošuah) (hebr. = Boh zachraňuje). V Skutkoch apoštolov Peter hovorí: „Niet pod nebom iného mena daného ľudom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

Prečo sa Ježiš nazýva aj „Kristus“ (gr. Christos, hebr. Mašiah – Mesiáš = pomazaný)? Nie je to priezvisko :) Keď boli v Starom zákone do svojho úradu uvádzaní králi, kňazi a proroci, dostali pomazanie olejom na znak Božieho vyvolenia. Takže meno „Ježiš Kristus“ vyjadruje základ kresťanskej viery: že Ježiš, jednorodený syn tesára z Nazareta, je očakávaný Mesiáš a Spasiteľ sveta.

V celom Starom zákone až po Ježiša trvá príprava na príchod dlho očakávaného Spasiteľa. S jeho narodením prichádza na svet prisľúbené Božie kráľovstvo a s jeho smrťou na kríži sa vykúpenie a spása završuje (KKC 436, 440, 453).

2. Rodové meno: Z Júdovho kmeňa, z rodu Dávidovho.

Aké máme na to dôkazy? Evanjelista Matúš opisuje v evanjeliu rodinné pozadie Ježiša. Pre identitu Žida to bolo veľmi dôležité. Tam sa píše: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho, …“ (Mt 1). Tento rodokmeň dokazuje, že Ježiš pochádzal skutočne z Abrahámových potomkov (Gn 12,3) a tiež z Dávidovho rodu (2 Kr 7,13-16). Titul „Syn Dávidov“ sa u prorokov Starého zákona s obľubou používalo na pomenovanie Mesiáša.

3. Otec a matka: Evanjelista Matúš v 1,16 uvádza: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš nazývaný Kristus.“ V texte sa Jozef nazýva manželom Márie, lebo uzavrel s ňou manželský zväzok. A tak bol Jozef pred zákonom legálnym otcom malého Ježiša. Manželským právom patril nielen matke Márii, ale i Jozefovi, napriek tomu, že Jozef nebol jeho prirodzeným (biologickým) otcom. A to je dôvod, prečo rodokmeň, ktorý je vlastne Jozefovým rodokmeňom, mohol byť označený ako rodokmeň Ježiša Krista.

Evanjelista Matúš v 1, 18 pokračuje: „…jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa že počala z Ducha Svätého.“ Treba vedieť, že „zasnúbenie“ u Židov bolo už pravým manželstvom. Len podľa tradičných zvykov po „zasnúbení“ nezačali spolu bývať hneď, ale asi až po roku prijal manžel – snúbenec svoju manželku do domu, ktorý medzitým pripravil.

Podľa všetkého Jozef a Mária zachovávali v manželstve dobrovoľný celibát. Odkiaľ o tom vieme? Lukáš reprodukuje Máriinu otázku anjelovi pri zvestovaní: „Ako sa to stane, keď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34). Tieto slová ukazujú, že Mária, hoci sa už vydala za Jozefa, neráta s tým, že niekedy bude „poznať muža“, čo v biblickej reči znamená „žiť s mužom intímne“. Je zvláštne, že takto hovorí vydatá žena – a nedá sa to vysvetliť inak, než tým, že obaja snúbenci sa takto rozhodli už pred vstupom do manželského zväzku. Preto je Mária prekvapená anjelovým posolstvom, že sa má stať matkou Božieho Syna – veď ona a Jozef sa rozhodli práve z lásky voči Bohu zachovávať celibát – a teraz to chce Boh zmeniť? No anjel jej vysvetlí, že Boh nechce odmietnuť ich dar celibátu a že dieťa príde na svet mimoriadnym Božím zásahom. Aj Matúš o tom píše v 1,20 – 23, keď vysvetľuje, že Duch Svätý poučil Jozefa, ako sa Mária stala matkou Božieho syna. Boh neporušil jej panenstvo ani pred narodením, ani po narodení Božieho syna. Toto je tajomstvo učenia viery.

Výraz „ale nepoznal ju, kým neporodila syna,“ treba chápať v tom zmysle, že Mária porodila syna bez toho, aby s ňou Jozef intímne žil. Už prvotná Cirkev vyznávala vo formuláciách viery skutočné Máriino panenstvo, nie iba symbolické. Opierala sa aj o text proroka Izaiáša (7, 14) a o vyjadrenia cirkevných otcov prvých storočí. Práve v panenskom počatí vidia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel na svet v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša. Napr: sv. Ignác Antiochijský na začiatku 2. storočia píše: „…pevnou vierou veríte v nášho Pána, ktorý skutočne pochádza z Dávidovho rodu podľa tela… skutočne narodeného z Panny…“

Alebo inde hovorí: „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriini panenstvo a jej pôrod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá, ktoré sa odohrali v Božom tichu“ (KKC 496 – 498).

Viaceré z týchto otázok môžu robiť problémy súčasnému človekovi pochopiť ich aj prijať. Treba si však uvedomiť, že sú tajomstvom viery. Tieto tajomstvá môžu byť pre nás aj posolstvom o Božej moci – Boh môže niekedy zahaliť svoj plán pred človekom, takže ho nemusíme vždy pochopiť, ale časom ho môžeme prijať pohľadom viery.

4. Miesto a čas narodenia – Podľa starozákonných proroctiev sa Kristus mal narodiť v Betleheme. Už 700 rokov predtým, než sa to stalo, predpovedal to prorok Micheáš (5, 1): „A ty Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud Izrael.“ Z Lukášovho evanjelia, ale aj z historických prameňov vieme o sčítaní ľudu, ktoré nariadil cisár Augustus. (Lk 2, 1 – 14)

Vieme, že táto mimoriadna udalosť dala do pohybu celú Rímsku ríšu. Sčítanie ľudu malo pre ríšu veľký význam, lebo od toho sa odvíjal výber daní. Zmienka o cisárovi Augustovi a miestodržiteľovi Sýrie Kviríniovi nám pomerne presne datuje, kedy sa Ježišovo narodenie udialo. Podľa historických zdrojov vieme, že to bolo asi v r. 747 od založenia Ríma. Sčítanie ľudu zároveň vysvetľuje, prečo sa Ježiš nenarodil v Nazarete, kde už dlhšiu dobu žila jeho rodina, ale v Betleheme, odkiaľ historicky pochádzal jeho rod.

Všetci vieme, že pri presnom určení roku Ježišovho narodenia sa stala chyba vo výpočtoch. Keď v 6. storočí kultúrny kresťanský svet chcel zjednotiť počítanie rokov a zaviesť nový letopočet, učený mních Dionýz Exiguus mal stanoviť presný rok Ježišovho narodenia – teda „rok nula“, ktorý by bol začiatkom nového kresťanského kalendára. Dionýz ho omylom stotožnil s rokom 754 od založenia Ríma. Až oveľa neskôr sa porovnávaním rozličných historických prameňov prišlo na to, že sa pomýlil asi o 6-7 rokov; Ježiš sa totiž narodil asi v roku 747-748 od založenia Ríma. Úprava zabehnutého letopočtu by však bola veľmi komplikovaná, preto zostalo pri pôvodnom počítaní rokov. Boh dopustil, aby sme sa pri výpočte roku narodenia jeho Syna pomýlili. Nie je to symbolické? My ľudia sme omylní – a Boh nám to dáva spoznať. Avšak to nič nemení na jeho pláne spásy. On skutočne prišiel v historicky presne určenom čase a skutočne za nás zomrel, aby nás vykúpil. Práve preto, že sme omylní a hriešni …

Lukášovo evanjelium nám detailne opisuje aj konkrétne miesto a okolnosti Ježišovho narodenia: preplnené hostince v Betleheme, ponižujúce hľadanie prístrešia, jaskynná maštaľka, anjeli, betlehemskí pastieri… Prečo to spomína spomedzi evanjelistov iba Lukáš? – Predpokladá sa, že mu to vyrozprávala sama Ježišova matka Mária, ktorá jediná mohla poznať všetky tieto detaily a „zachovávať ich vo svojom srdci“ (Lk 2, 51). Mesto Betlehem bolo rodiskom kráľa Dávida. Názov mesta znamená „Dom chleba“, asi pre úrodné polia v okolí a bohaté pramene pitnej vody. Tradícia hovorí, že Betlehem bol jednou z dôležitých zastávok pre karavány na ceste do Egypta. Betlehem je aj symbol životnej cesty človeka. Ježiš sa neskôr nazve chlebom života alebo živou vodou, ktorú potrebuje človek na svojej ceste životom.

Jasle boli kŕmidlom pre zvieratá. Ak na takéto „lôžko“ uložili novonarodeného Ježiša, poukazuje to na jeho krajnú chudobu. A jasle boli aj znamením pre pastierov, na základe ktorého mali podľa anjelovej indície nájsť a spoznať Spasiteľa.

Obdobie adventu a Vianoc máme prežívať nielen historicky a liturgicky, ale aj osobne. Podobne ako slepec Bartimej v Jerichu (Lk 18,35-43) potrebujeme aj my prosiť: „Pane, daj aby som videl.“ Každého z nás totiž trápia rôzne druhy slepoty. Preto by sme aj my mali volať na Ježiša v dôvere. Možno nás trápi nedostatočnosť našej viery? Naše vzťahy v rodinách, ktorým chýba láska? Možno si chceme riešiť svoje osobné slabosti a hriechy – neznášanlivosť, hnevlivosť, alkoholizmus, nečistotu, lenivosť?

Alebo máme radšej slepotu – teda svoju tesnú ulitu pohodlia, konzumnosti, telesnosti, vonkajšieho pozlátka, a preto nechávame Ježiša prejsť bez povšimnutia pomimo? Ježiš má moc nás oslobodiť od každého nášho neduhu.

Na záver jeden krátky príbeh – hovorí istá pani: Moja neveriaca kamarátka si rieši so mnou i svoje delikátne veci. Žije už niekoľko rokov tak „na divoko“. Čas spolu, zas sa rozídu. Ona i on idú za svojím „dobrodružstvom“, aby sa zas vrátili. Pred touto priateľkou som sa raz ja sama vyjadrila, že to už nevydržím a vari sa rozvediem. Bola som plná sebaľútosti a čakala som, že má táto neviazaná priateľka podporí, aj keď som to celkom tak nemyslela.

Ako zareagovala? Rozčúlene vyhlásila: „Ako môžeš také niečo povedať? Ty si kresťanka? Veď vy ste pre mňa jediná istota, že ešte existujú skutočné vzťahy, ozajstná láska. Keby ste sa aj vy rozviedli, tak to už sa naozaj nedá ničomu veriť.“

„Veď ty tieto hodnoty neuznávaš,“ namietala som zmätene. „Svojmu priateľovi zahýbaš!“

„Áno, ale veci môžu byť aj iné. Takí, ako vy dvaja mi dávajú nádej. Prídem k vám, cítim tú pohodu a viem, že má zmysel to nevzdať a hľadať.“

Spomenula som si na mudrcov z východu. Vydali sa na dlhú cestu, napriek tomu, že sami neboli Židia, spoznali význam a silu dieťaťa z Betlehema a vzdali mu česť. A potom odišli naspäť do svojej krajiny. Možno je medzi neveriacimi okolo nás množstvo „mudrcov“, ktorí žijú vo svojom pohanskom svete. Zdanlivo ich svojím príkladom neovplyvňujeme, ale v skutočnosti idú za nami ako za hviezdou. Nevedia ešte, čo to znamená, ale cítia, že pri tom musia byť. My kresťania už vieme, že všetky očakávania ľudstva sa naplnili v osobe Ježiša Krista. A to je naše poslanie: byť hviezdou pohanom. Možno, že po stretnutí s Ježišom znovu odídu, ale pôjdu už inou cestou.

Ježiš Kristus nám prináša spásu, je to dar pre ľudstvo od Boha, ale prijme ho len ten, kto uverí v Jeho Syna, Ježiša Krista. Nestačí mať stromček, dávať si darčeky, chodiť na vianočné trhy a dať si s priateľmi grog. Nestačí prežívať atmosféru Vianoc a obdivovať ich čaro. Je potrebné poznať dôvod toho všetkého – Ježiša Krista a dovoliť mu aby vstúpil do nášho, do môjho života, aby sa narodil a priniesol nám Božie svetlo – svetlo viery.

Úlohy:

  • Poznáme argumenty, aby sme pred svetom obránili našu vieru v historického Ježiša Krista?
  • Ako chápeme anjelovo zvestovanie Panne Márii a historické narodenie Ježiša Krista v Betleheme?
  • Uvedomujeme si ako kresťania zodpovednosť za to, ako vyzerajú Vianoce – rodičia pred deťmi, dospelí pred kolegami, mladí pred priateľmi a spolužiakmi, atď?