Počkaj, Pavol, neponáhľaj sa! Je to pre nás naraz veľa. Veď to hovoríš o nás! Pýchou, hnevom, sebectvom, lenivosťou a hriechmi jazyka si presne vymaľoval náš portrét na pozadí vojen, násilia, roztrieštenosti, nedôvery a strachu. Ten obraz je veľmi tmavý, ale pravdivý.
„Áno, ale do tej tmy Boh môže vniesť svetlo, len sa mu musíme otvoriť s láskou. Aj toto som zakúsil v samote vyhnanstva. Svetlo do nášho života prichádza, keď pýchu vymeníme za pokoru, hnev za miernosť, netrpezlivosť za zhovievavosť, sebalásku za lásku, lož za pravdu. Táto vývojka z tmavého negatívu vyvolá na svetlo krásny jasný obraz.“ Ale ešte ma trápi problém jednoty ducha. Čo s tým? Ako na to?
„Viem. Myslíš na nejednotu v kresťanstve, v rodinách, národe, vo svete. Na jedno si zabudla. Na roztrieštenosť človeka. Človek otec, pracovník, športovec, kresťan, politik, pacient... v jednej osobe. Každý má svoje povinnosti a práva. Tie sú mnohokrát protirečivé a každé vyžaduje čas a pozornosť. Človek je rozdrobený, čo pôsobí na jeho psychiku. Čo platí o mužoch, platí aj o ženách a deťoch. Toto rozbitie sa prenáša z jednotlivca na rodinu, národ, svet. Preto treba začať so zachovávaním jednoty v Duchu u seba. Pokiaľ nebude mať Boh prvé miesto v mojom živote, v živote národa a sveta, potiaľ jeho Duch nebude vytvárať jednotu medzi ľuďmi. Len Boh je duchom jednoty, ktorá prináša pokoj, po ktorom ľudia tak túžia. Inej pomoci niet, len zjednotiť človeka v sebe. Uvedomiť si, že človek nie je len brucho, len svaly, len mozog alebo city, zmysly či vôľa. A ani duša samotná nie je celý človek. Človek je jednota všetkého, čo ho tvorí. Človek sa musí rovnako starať o proporcionálny rozvoj všetkých častí svojej osobnosti. Lebo telo, orgány a bunky si navzájom pomáhajú. Ak to tak nie je, človek ochorie. A to platí aj pre Cirkev a spoločnosť a začína to v jednotlivcovi.“
Ďakujeme Ti, sv. Pavol, za slová Tvojej skúsenosti.