Keď sa pozriete na ľudí okolo seba, nech sa nachádzate kdekoľvek, myslím si, že vec, ktorá ich bude spájať, je nespokojnosť.
Matky, ktorých neustále pobehujúce deti píšu oveľa škaredšie ako usmievavé deti ich kamarátok, otcovia, ktorí si ani nemôžu večer v pokoji pozrieť správy, dôchodcovia s primalými dôchodkami, mladí chodiaci do otravnej a zbytočnej školy na tom hroznom Slovensku s klamúcimi a podvádzajúcimi politikmi nič nevediacich o problémoch obyčajných dobrých ľudí, ktorí za nízke platy ťažko robia na ich drahé obleky a luxusné dovolenky. Ženy s malými prsiami a kilami navyše, manželky neschopné poriadne osoliť zemiaky a manželia, ktorí nikdy netlačia pastu tým správnym spôsobom. Pomaly blokujúce predavačky, neochotné čašníčky, zachmúrení susedia a ešte aj nekonečná zima.
Ľudia túžiaci po zmene, no neschopní zmeniť sa, dobre vedia, čo sa odpovedá na otázku „Ako sa máš?“ ľuďom, ktorí sa s úsmevom pýtajú, no nečakajú na odpoveď. 40 % z nich sa teší na istejšie časy, zatiaľ čo 50 % si je istých jedine v tom, že sa nedá, neoplatí nič robiť. Aspoň nie im.
Chlapec si rozbalil cukrík a papierik hodil na zem pod nohy (videl to u staršieho brata). „Keby to urobili všetci, bola by všade špina,“ poúča ho matka, no papierik necháva na zemi. Ani jej nenapadne, že to platí aj naopak.