Všetci poznáme príslovie: „Pýcha peklom dýcha.“ Pýcha má dlhé dejiny. Jed pýchy do srdca človeka zaštepil satan, padlý anjel, ktorý sa stal nepriateľom Boha. On prvý prepadol pokušeniu pýchy, keď sa odmietol pokoriť, podriadiť Bohu a uznať ho ako Pána a Stvoriteľa. Chcel sa Bohu vyrovnať, chcel mu konkurovať, chcel si postaviť trón na nebeských výšinách, ale Božou mocou bol zvrhnutý do pekiel. Boh po jeho páde nezničil jeho existenciu, ponechal mu rozum, poznanie aj vôľu, ale tú si padlý anjel zatvrdil pre zlo, pre odpor voči Bohu, stal sa temnou, zlou bytosťou.
Ježiš povedal, že pýcha robí z človeka pokrytca, ktorý robí všetko pre to, aby ho ľudia videli a chválili, pričom jeho srdce je skazené. Apoštol Peter hovorí, že pýcha poškvrňuje človeka a uzatvára ho pred Božou milosťou. Pýcha sa zmocňuje nie len jednotlivca, ale aj spoločenstva ľudí. Platí to pre mnohé národy. Izraeliti boli v Egypte zotročení, Egypťania nad nimi bezohľadne vládli. Neskôr Izraelitov zotročili Asýrčania, potom prišli Babylončania na čele s Nabuchodonozorom. Totalitné štáty 20. storočia stavali novodobé babylonské veže, ale pýcha a nadutosť týchto bezbožných mocenských systémov bola zrazená do prachu a zrútili sa ako domčeky z karát. Svätý Ján Bosco napísal svojim chovancom: „O Bohu zmýšľajte s vierou, o blížnom s láskou, o sebe s hlbokou pokorou. O Bohu rozprávajte s úctou, o blížnom ako by ste chceli, aby sa hovorilo o vás, o sebe hovorte pokorne, alebo mlčte.“